Nablízku nevšedná, vznešená – slovanská zem leží,

na slnečnej strane južných Álp, kde vrch Triglav sa veží,

zem zázračných jazier, obrobených polí, tônistých lesov,

krasových brál, tajomných jaskýň, prímorských útesov,

tá zem srdcu Slováka je horlivo blízka,

aj tu sa hojdala spoločných predkov rodná kolíska...

V 43-roku Beneš vyzval Slovensko odkazom hlučným

prívržencov povzbudil k násilným vraždám revolučným,

uzavrel Československo – sovietsku zmluvu bez rozumu kúska,

v ktorej podriadil osud budúceho štátu záujmom boľševického Ruska

a jeho krvavého diktátora Stalina

nech zo Slovenského štátu ostane rozvalina.

V časoch, keď láska nad otvoreným nebom dožíva,

Beňadik Hronský raz v roku zázračne ožíva,

nedočkavý hrobár sa vražedne lopaty chytá,

ak láska zaraz neskoná – tak bude ubitá,

ležiaca, vyčerpaná k nebu slabú ruku dvíha,

šepotom pier Boha vzýva, bo smrť na ňu číha,

či sa ešte dvihne k žitiu, srdcia nám rozžiari,

iskričkou vykresanou v Beňadickom chotári?

Ten čas poníženia a nadvlády už uplynul,

keď trýznitelia pokojne nás dusili, gniavili,

keď Slovan pod ťarchou jarma hynul,

Za slávy Veľkej Moravy – Slovenska starého,

turkotatárske prišli kmene z diaľav sem,

s mysľou krutého lotra zlodejského,

pustošili všetko, pálili, zdrancovali našu zem!

Zberba všetkých sveta strán na Slovákov poľovať tiahne,

Beneš – arbiter po našej zemi prahne

i Stalin po tejto zemi škúli,

dostalo právo po papuli...

Ja som hrdý keď ma hania,

že som národovec!

Matka ma vždy k Bohu viedla –

- k národu zas otec!

Ujúkajú papaláši

a v mozgu im ďateľ klope.

Bude nám tiecť medovina

v pozliepanej Európe.

Aj terajšia sporná vláda

má víziu vojny takú,

že posiela našich ľudí

ta na jatky – do Iraku!

Chvejúcou sa rukou nový načnete kalendár,

aj tak dobre nebude, keď vládne bludár, tmár,

ilúzie, vzdušné zámky staviate v klame,

viete, akú vládu máme – tak na čo sa tu hráme?

Na príležitosť slávnostného zasadnutia členov Rádu sv. Konštantína Veľkého zložil Provincial Concordans Stanislav Pánis báseň: