Zberba všetkých sveta strán na Slovákov poľovať tiahne,

Beneš – arbiter po našej zemi prahne

i Stalin po tejto zemi škúli,

dostalo právo po papuli...

Krajina tichá, bezsmrtná sa na popravisko mení tiahle,

ľudkovia s otvorenými očami už nocami spia náhle,

strach sa vkradol do ich duší,

hora za chotárom už nečuší,

štekotom guľometu sa ohláša kedy- tedy,

zmrzačený, jednoruký, chvejúci sa starec bledý

zlou predtuchou múdrych sa netají:

bezbožne pošliapu po Tisovom raji

čižmy vojakov cudzích armád i domácich lotrov, odkundesov,

čo ochranu pred paragrafmi hľadajú v prítmí lesov,

to Slovenského národného povstania pravá tvár:

mŕtvoly bez krížov, obesení kňazi, partizán pľuje na oltár,

rabovačky – až deň sa schýli,

útek dedinčanov v poslednej chvíli,

zo stola len chlebík uchmatnúť si stihli,

obec popolom ľahla, ubitých sa tiene mihli,

keď fašisti stojacich v rade

postrieľali v obecnom sade,

nebudú pohreby so smútočnými venci,

vo vetre sa hompáľajú obesenci

za spoluprácu s partizánmi,

mrú sluhovia s dvoma pánmi,

i keď každý pán im priečny

už snívajú svoj sen večný.

Čo to za povstanie? To svinstvo, dejinné zvratky,

keď s rajom kvitnúcim – urobia proces krátky,

keď ozbrojenci zapredaní,

otvárajú pekla brány...

Spoza bučka vyčíňavý partizán guľomet vytasí,

novinám v azbuke písaným nerozumie, no aj tak číta si,

z márnivosti skolí kňaza i matku siedmych detí,

odkrágľuje dedka, babku – veď oni sú „na umretí“,

a že rovných nehľadá si – vojakov zdatných z druhej strany

ako len, keď ruskou vodkou pod obraz Boží je ožraný,

Nemcom sa vyhýba, bo terčom ľahkým by bol ten pajác,

radšej v krovie schová sa sťa splašený zajac.

Z bunkrov večermi ozýva sa spev,

zmiešaný s výkrikmi znásilňovaných diev,

unesených z blízkej obce,

čo neušli poza kopce.

Proti komu povstali? Proti pozemskému raju?

Boľševici čo na partizánov sa hrajú...

Pľuhavstvo, zmije viachlavé, spodina trúfalá,

čo v strieborniaky, či v teplé miestečko potajme dúfala,

uverila v silu zbraní, nie v modlitbu zbožnú,

vlasť zbabrala nám skrz politiku cudzoložnú.

V komunizme kde-kto kričal: „Ja partizán veľký!“

No v povstaní v strachu líhal k mamke do postieľky,

pod maminu sukňu sa skrýval, či triasol sa v prítmí kúta,

no teraz hrdí sa: on partizán – politická ozruta.

Mocipáni i v dnešné časy velebia partizánov v bojovej fraške,

pomenujú po nich ulice, námestia: Česť totálnej porážke!