V časoch, keď láska nad otvoreným nebom dožíva,

Beňadik Hronský raz v roku zázračne ožíva,

nedočkavý hrobár sa vražedne lopaty chytá,

ak láska zaraz neskoná – tak bude ubitá,

ležiaca, vyčerpaná k nebu slabú ruku dvíha,

šepotom pier Boha vzýva, bo smrť na ňu číha,

či sa ešte dvihne k žitiu, srdcia nám rozžiari,

iskričkou vykresanou v Beňadickom chotári?

Cintorín do noci ponorený, šeď sa chechtá, netopier krúži

a láska zo síl posledných do modlitby sa pohrúži.

Tak spovedám sa všetkým vám – pri pohrebných tónoch lutny,

pred konajúcu lásku pokľakol som zronený a smutný,

dlaň som nastavil, sťa žobrák posledný

a deva láska vidiac, že po jej cite prahnem smädný,

iskričku žiarivú mi z požehnania dáva,

nech rozohní sa sťa v ére kráľa Rastislava,

pohladil som jej vlasy,

nech prídu lepšie časy,

objal za ramená,

vieš, čo to znamená,

na rozlúčku bozk na líce

a vykročil do tmy ulice,

prešiel som spiace kraje, snívajúce mestá,

nekonečná sa mi zdala dlhá nočná cesta,

nesvitá už toľko dní, iba trošku svetla

z iskričky na dlani svedčí, že láska ma stretla.

Iskrička ma teší, no o plameni snívam,

keď na ľudské srdcia hnilé so smútkom sa dívam,

tak ja tú iskričku,

krásnu a maličkú

do srdca som prvému hriešnikovi vložil,

ktorého som postretol – by duchovne ožil

a čuduj sa bratu

on tú žiaru zlatú

rozdával všade dookola,

z diaľky som začul, ako volá

oživená láska a vďačne nám máva,

že vzkriesili sme odkaz kráľa Rastislava.

Už je nás mnoho so srdcom žeravým,

no viac je tých – s pohľadom meravým,

čo nechápu dobro, pravdu, vieru, lásku,

zvykli si na svoju zameniteľnú masku

a nás živých by najradšej do tmy hrobov kládli,

nad svetom ohyzdným by s úškrnom zavládli...

Odkaz Rastislava tisícletie privádza zástupy,

načúvaj jemu, bo svet už skazený a hlúpy,

politická povíchrica s každým, sťa s osamelou briezkou v poli máva,

Beňadik sťa ruža zlatolistá – otvára sa dedičstvu Rastislava.

Nepýtaj sa bratu,

kto vinný za stratu,

len jednu klaď otázku:

kto morduje nám lásku?

Kde kráčam – lásku dávam,

dajúc zbohom svetským slávam,

čo málokto pochopí, zabili by ma mnohí,

no nebudem sa tajiť – pre lásku mám vlohy,

nepochopiteľnú lásku pre dnešnú bezútešnú éru

a niektorí podotknú, že bláznom som veru,

že lepšie by som urobil – vyhýbať sa beznádejným témam,

že nehľadím na seba, že rozdám a nič nemám,

no bohatstvo duchovné je nad všetko skvúce, vravím,

neplápolajúce srdcia blížnych – hneď rýchlo napravím.

Tí čo ma hanobia, nech škeria sa, nech od zlosti puknú razom,

až Boží súd príde – prekvapivým budem víťazom...

Láska, Bože, láska v Beňadiku kvitne

a je len na tebe, či zora ti svitne,

ak tmou dennou nechceš bezcieľne blúdiť,

pohlaď ružu zlatolistú – Boh nemusí ťa súdiť,

príď medzi nás, ach – to bude sláva

do Beňadika na dni panovníka Rastislava.