Kto sa úprimne zaujíma o históriu slovenského národa, nemohol prehliadnuť, že sa u európskych národov, na ich hraniciach navzájom prekrývajú slová v tom-ktorom jazyku. Na to, aby sme sa presvedčili o veľkej vzájomnej jazykovej príbuznosti slovanských, germánskych či románskych národov, nie je potrebné použiť ani dôslednú vedeckú analýzu. Nešťastím slovenského národa je, že jedinou európskou anomáliou tohto druhu sú práve jazykovo sa odlišujúci obyvatelia dnešného Maďarska. Pokým sa s naším slovenským jazykom dokážeme dorozumieť aj vyše 700 km smerom na sever od Bratislavy, 4000 km na východ, ale i 400 km na západ, už 10 km na juh žijú ľudia, ktorých reč je nám vzdialená. Za to ale, ak budeme pokračovať ďalej a prejdeme ani nie 300 km, do štátu, ktorý jeho obyvatelia volajú Slovenia, pokojne sa dorozumieme s tamojším obyvateľstvom opäť našou rečou. Ba dokonca nadobudneme dojem, akoby sme boli doma, keď muži volajú ženy Slovenkami, deti chodia do slovenskej školy a hovoria slovenskou rečou. Všetky doterajšie skutočnosti nasvedčujú tomu, že tzv. maďarská kultúra je cudzorodým prvkom v Európe a teda dekultivuje prostredie, ktoré prirodzene patrilo slovanským národom.

O medzivojnovom Československu bolo všeobecne známe, že sa v politickom živote riadilo heslom: „Divide et impera“, čo v praxi znamenalo: rozdeľovať ľudí a tak panovať nad nimi. Pre predstaviteľov Československa bolo toto heslo životnou nutnosťou natoľko, že len dotiaľ mohli riadiť štát, dokiaľ sa im darilo toto heslo uplatniť a prevádzať. Svedčí o tom aj skutočnosť, že keď si predstavitelia vládnych strán postupne uvedomili, aké nebezpečenstvo im hrozí zo strany vzmáhajúcej sa HSĽS na čele s Andrejom Hlinkom, ktorá sa usilovala pod heslom – Za Boha, za národ, za tú našu autonómiu zjednotiť všetkých Slovenov, vysielali po Slovensku rôznych agitátorov, ktorí zakladali nové strany.

Keď boli českí politici nútení spolupracovať s ľudákmi vo vláde, robili všetko pre to, aby zdiskreditovali svojich odporcov, čo sa im aj podarilo v tzv. Tukovom procese v roku 1929, po ktorom HSĽS vystúpila z vlády. No napriek všemožným snahám pražských centralistov a ich slovenských pomáhačov sa nepodarilo udržať Československo pri živote a po Mníchovskej konferencii sa dostalo do nemeckej sféry vplyvu, čo prakticky znamenalo jeho zánik.

V súvislosti s nekončiacimi útokmi na históriu nášho národa tendenčnými novinármi, historikmi a predstaviteľmi rôznych nátlakových združení, budeme prinášať svedectvá, ktoré budú konfrontovať "jediný správny názor". Pretože v médiách sa k tejto téme vyjadrujú len starostlivo vybratí „odborníci“ s jediným správnym názorom, naším cieľom je priniesť niekoľko netendenčných pohľadov. Tu je prvý z nich:

Dňa 23. marca 1939 v ranných hodinách napadlo Maďarské kráľovstvo vtedy len 9 dňový samostatný Slovenský štát. Využilo moment, keď zo Slovenska odchádzali poslední českí vojaci do Protektorátu a slovenská armáda bola len v stave zrodu. Zákerné prepadnutie nevídanou mierou zjednotilo národ a do prvých línií pri obrane vlasti sa hlásili dobrovoľníci. Vtedajší minister národnej obrany F. Čatloš vydal už v ranných hodinách 23. marca rozkaz pplk. gšt. A. Malárovi: „Obranou a vzápätí protiútokom odpovedať na nepriateľský postup!“

O problematike protikomunistického hnutia Biela légia vyšlo v poslednom čase niekoľko zaujímavých príspevkov, v ktorých sa autori pokúsili načrtnúť niektoré problémy, s ktorými sa stretávali príslušníci tohto hnutia v boji proti totalitnému režimu v Československu. Treba však povedať, že nie vždy sa autorom podarilo vykresliť objektívnym spôsobom obraz o Bielej légii, pretože sa opierali o málo hodnoverné pramene, pochádzajúce z čias komunizmu, ktorých účelom bolo znehodnotiť úsilie členov Bielej légie o nastolenie spravodlivejšieho spoločenského systému.

5. októbra 2010 uplynulo 81 rokov od odsúdenia Vojtecha Tuku vo veľmi pochybnom procese, ktorý bol zinscenovaný pražskou vládou s úmyslom rozbiť jednotu autonomistického tábora pod vedením HSĽS. Profesor Tuka bol odsúdený za protištátnu činnosť v prospech Maďarska na 15 rokov väzenia a stratu občianskych práv na 3 roky. HSĽS protestovala proti odsúdeniu prof. Tuku a odvolala z vlády svojich ministrov, Jozefa Tisa a Ľudovíta Labaja. Týmto krokom prešla HSĽS znovu do opozície. Prečo došlo k odsúdeniu prof. Tuku?

Prof. Tuka 1. januára 1928 uverejnil v denníku Slovák článok V desiatom roku Martinskej deklarácie, s podtitulom Štátofilozofická úvaha. Zastával v ňom tézu o tzv. vacuum iuris (stav bezprávnosti), ktorý mal nastať na Slovensku 31. októbra 1928, ak reprezentanti slovenského národa v zmysle tajnej klauzúry Martinskej deklarácie pred uplynutím stanovenej lehoty desiatich rokov nepotvrdia, že Slováci chcú patriť do zväzku česko-slovenského štátu. Keďže filozofickoprávne teórie prof. Tuku mohli sa vykladať ako vrcholne nebezpečné pre existenciu ČSR, centralistické politické kruhy využili túto príležitosť a organizovali mohutnú propagandu, aby zničili nebezpečného protivníka a čo najviac skompromitovali HSĽS.

O tejto problematike sa dnes málo hovorí, ale faktom zostáva, že podľa slov Dr. Tisa zohrala slovenská mládež významnú úlohu pri vzniku 1. SR. Slovenská mládež sa v týchto revolučných dňoch jednoznačne postavila na stranu slovenskej autonómnej vlády na čele s Dr. Tisom, ktorá bola počas tzv. Homolovho puču v marci 1939 zosadená prezidentom Česko – slovenska Emilom Háchom.

V týchto kritických dňoch sa J. Tiso zdržiaval v jezuitskom kláštore v Bratislave a prostredníctvom svojich spolupracovníkov vyzýval demonštrujúci ľud, aby demonštroval dôstojne, sebavedome a nikým sa nedal terorizovať. Naša mládež sa naozaj zachovala dôstojne aj napriek provokáciám zo strany českých četníkov, ktorí sa usilovali vyvolať roztržky. Tak naša národná revolúcia prebehla vcelku pokojne a po mnohých storočiach útlaku sme sa opäť mohli tešiť zo samostatnosti.

Pani Alžbeta Daňková je vdova po bývalom politickom väzňovi Andrejovi Daňkovi, ktorý bol väznený počas komunizmu za účasť v bojoch proti Červenej armáde na východnom fronte. Momentálne žije v Kecerovciach a tak som sa rozhodol, že ju navštívim a porozprávam sa s ňou o problematike Bielej légie.

Slovenské obyvateľstvo žijúce v Poľsku sa na jeho území ocitlo nedobrovoľne, na základe arbitrážneho konania po rozpade Uhorska. Toto obyvateľstvo žijúce najmä na území tzv. Hornej Oravy a Horného Spiša nemalo ani možnosť plebiscitne sa rozhodnúť, do ktorého štátneho útvaru má byť zaradené. Dňa 28.7.1920 v belgickom meste Spa arbitrážna komisia rozhodla o „kompromisnom“ ustanovení česko-slovensko-poľskej hranice, pričom sa jednalo najmä o sporné Tešínsko bohaté na nerastné bohatstvo – čierne uhlie. Napokon z Tešínska pripadlo 1269 km2 s 285 000 obyvateľmi ČSR a Poľsku 1013 km2 s 150 000 obyvateľmi. Ako kompenzáciu Poľskej strane arbitráž prisúdila z územia Slovenska 584 km2 s 25 000 obyvateľmi takmer výlučne slovenskej národnosti a to z územia kadiaľ prechádzala tisícročná hranica, územia, ktoré od 14.storočia boli súčasťou Oravskej a Spišskej župy. Celkovo prevládol názor, že Česi vymenili slovenské obce za uhlie...

Pán Martin Kočiš je synom Dr. Aladára Kočiša, ktorý bol činiteľom 1. SR. Dr. Aladár Kočiš sa stal členom HSĽS v roku 1930. V rokoch 1939 – 1942 pôsobil vo funkcii šéfredaktora denníka Slovák. V rokoch 1941 – 1945 bol poslancom Slovenského snemu, v rokoch 1942 – 1944 bol generálnym tajomníkom HSĽS a zároveň predsedom Slovenskej pracujúcej pospolitosti. Od roku 1940 bol predsedom Zväzu novinárov na Slovensku a od roku 1944 bol predsedom Tlačovej komory. Napokon v rokoch 1944 – 45 bol ministrom školstva a národnej osvety. V sobotu 23. 1. 2010 som mal tú česť stretnúť sa s jeho synom Martinom Kočišom a porozprávať sa o jeho otcovi.

Výkriky z pekla

Predslov prekladateľa

V slovníku cudzích slov je pod výrazom Holocaust napísané: jedná sa o zločin vyvražďovania a vyhladzovania príslušníkov národných, etnických, náboženských a rasových skupín, alebo totálne vyvražďovanie. Toto slovo je moderné a nevyskytuje sa v žiadnych starších publikáciách. Je sústavne spojované len s vyvražďovaním Židov počas druhej svetovej vojny. Vymysleli ho Židia a častým opakovaním ho vnútili ľuďom.

Politický väzeň Jozef Vaškovič, autor prekladu knihy "Výkriky z pekla" vydal na vlastné náklady v Rakúskom exile poštové známky na pripomenutie nespravodlivého prenasledovania a väznenia v časoch totality v ČSSR

Chcú ním obrátiť pozornosť na kruté prenasledovanie Židov počas druhej svetovej vojny, hoci každý, kto pozná Bibliu, vie, že podobné prenasledovania a často v omnoho horšej podobe sa prevádzali i v minulosti, napríklad počas zajatia židovského národa v Egypte, počas vpádu Nabuchdonozora do Jeruzalema, či počas zničenia Jeruzalema rímskými vojskami v roku 70 po Kristu. Je zaujímavé že o žiadnych týchto udalostiach sa nehovorí ako o Holocauste, ale vždy ako o treste, ktorý dopustil Boh na neverný Židovský národ. Toto slovo totálneho zničenia, alebo vyhladenia sa nikdy nepoužíva pre ľudí iných národností, ktorí prešli takou istou cestou utrpenia /ak nie ešte horšou/ a boli do posledného člena vyhladení.

Rozhovor so Štefanom Štefánikom.

Pán Štefánik, niektorí poľskí etnológovia tvrdia, že Horali, či górali sú etnografická skupina poľského, nie slovenského národa, a dokazujú to najmä zachovaním nosoviek, ktoré sa zo staroslovenčiny udržali iba v poľštine. Prečo SNJ a Vy osobne považujete Horalov za Slovenov a nie za Poliakov ?

Viete, ja nie som etnológ ani etnograf, som Horal. A ako Horal tvrdím, sme súčasť, neoddeliteľná súčasť slovenského národa ! Argumenty s nosovkami samozrejme nezohľadňujú celú gramatickú štruktúru horalských nárečí, ktorá je slovenská. Rovnako nezohľadňujú, že staroslovenčina nosovky mala. Je pravda, že ako v spisovnom jazyku ostali nosovky iba v poľštine, ale ostali pritom v mnohých slovenských nárečiach, ktoré sú od seba geograficky vzdialené natoľko, že nemožno ani uvažovať o ich náležitosti k Poliakom. Okrem toho, otázka znie aj tak, od koho Poliaci odvodili svoj jazyk ? A samí Poľskí jazykovedci v roku 1996 na slavistickom kongrese označili staroslovenčinu za slovenský jazyk, od ktorého sú odvodené ostatné slovanské jazyky.

Téma Slovenské národné povstanie, ktorého 65. výročie sme si nedávno pripomenuli vyvoláva aj po uplynutí vyše šiestich desaťročí živú diskusiu v našej spoločnosti. Väčšina našich súčasných historikov a politikov zdôrazňuje význam tejto historickej udalosti pre náš národ, ktorá podľa slov historika Martina Lacka, „i keď nesplnila svoj základný cieľ – udržať slobodné územie do príchodu Sovietov - nepochybne svoj význam mala. Ukázala, že ani Slováci nestoja bokom od európskeho diania a chcú i za cenu vlastných obetí aktívne prispieť k porážke nacizmu, ukončeniu vojny, v ktorej krvácali aj oni.“ Toto na prvý pohľad celkom objektívne tvrdenie však pri hlbšej analýze vyvoláva isté pochybnosti.

František Ferdinand sa stal následníkom trónu po samovražde syna Františka Jozefa – Rudolfa. Bol teda synovcom kráľa a cisára Františka Jozefa. Nečakané dedičstvo po vojvodovi z Modeny, ktorým sa finančne povzniesol nad ostatných arcivojvodov, mu prinieslo aj ďalšie šľachtické meno – Este.

Pred nedávnom sme si pripomenuli 65. výročie vypuknutia tzv. SNP, ktoré je považované súčasným premiérom R. Ficom za jeden z najvýznamnejších dejinných okamihov nášho národa. Zahanbiť sa nenechal ani arogantný predseda NR SR P. Paška, ktorý otvorene vyhlásil, že mať iný názor na udalosti v SNP je „zločin“. Títo páni sa zrejme v opitosti mocou pozabudli kdesi v 50.tych rokoch, keď sa ich súdruhovia snažili implantovať na Slovensku socializmus, ktorý mal byť predpolím pre utopistickú komunistickú spoločnosť. Oslavy výročia tzv. SNP narušilo zlé počasie, veď už asi ani samé nebesá sa nemohli dívať na tú jednostrannosť a neobjektivitu „oslavujúcich“. Keďže zazneli výhradne argumenty za SNP a boli odsudzované len zločiny okupačných síl, prípadne kroky vtedajšej slovenskej vlády, nezaškodí si pripomenúť aj najvýznamnejšie zločiny povstalcov a partizánov pri „oslobodzovaní“ Slovenska a jeho následnom začlenení do Československa a nastoleniu komunizmu, proti vôli väčšiny národa. Za tieto zločiny nebol dosiaľ nikto potrestaný, aj keď zločiny proti ľudskosti sú nepremlčateľné. Pri príležitosti tohto smutného výročia národný umelec Ján Slanský napísal báseň o obetiach SNP: