Téma Slovenské národné povstanie, ktorého 65. výročie sme si nedávno pripomenuli vyvoláva aj po uplynutí vyše šiestich desaťročí živú diskusiu v našej spoločnosti. Väčšina našich súčasných historikov a politikov zdôrazňuje význam tejto historickej udalosti pre náš národ, ktorá podľa slov historika Martina Lacka, „i keď nesplnila svoj základný cieľ – udržať slobodné územie do príchodu Sovietov - nepochybne svoj význam mala. Ukázala, že ani Slováci nestoja bokom od európskeho diania a chcú i za cenu vlastných obetí aktívne prispieť k porážke nacizmu, ukončeniu vojny, v ktorej krvácali aj oni.“ Toto na prvý pohľad celkom objektívne tvrdenie však pri hlbšej analýze vyvoláva isté pochybnosti.

Pozrime sa na vec trochu inak. Istý pamätník udalostí z augusta 1944 mi v jednom rozhovore povedal niekoľko zaujímavých skutočností, ktoré sa zámerne zamlčiavajú. V prvom rade treba podľa slov tohto pamätníka povedať, že „29. augusta 1944 vstúpili na námestie v Banskej Bystrici tri nákladné autá so slovenskými vojakmi a partizánmi, ktorí mali československú a sovietsku vlajku a nahlas kričali: „Občania, nemecké vojská obsadili Bratislavu a zajali prezidenta Tisa a jeho vládu. Treba povstať proti tomuto bezpráviu!“ Už na prvý pohľad je zrejmé, že povstalcom a partizánom nešlo o zachovanie jestvovania 1. SR, ako to tvrdí Lacko, ale o obnovenie Československej republiky pod sovietskym patronátom. Ďalším zaujímavým faktom, ktorý mi povedal tento pamätník je že vojaci a partizáni po zlikvidovaní nemeckého odporu v Bystrici vtrhli do väznice a pod hrozbou zastrelenia donútili strážcov, aby sa vzdali a prepustili všetkých väzňov, čo sa aj stalo. Týchto rukojemníkov potom orabovali o šaty a vyslobodených väzňov dali narukovať na front.

Nemenej zaujímavým výrokom je vyhlásenie premiéra Róberta Fica na oblastných oslavách 65. výročia SNP v hornonitrianskej obci Lehota pod Vtáčnikom. Podľa neho by mohli byť partizánske vatry vhodným symbolom na priblíženie tejto udalosti mladým ľuďom. Bola by to zároveň príležitosť na stmelenie rodín, ale aj rozlúčka mládeže s prázdninami. Pritom by sa dozvedeli, že v neďalekých horách bojovali ich dedovia a otcovia proti fašizmu, poznamenal premiér. Vôbec by neprekážalo, ak by si pritom spolu s rodičmi zaspievali krásne slovenské piesne, ktoré mnohí mladí ľudia už nepoznajú. Toto tvrdenie je veľmi paradoxné. Tí, ktorí bojovali proti slovenskej vláde a terorizovali miestne obyvateľstvo, by mali symbolizovať hrdinov? Tí, ktorí zabíjali katolíckych kňazov a prenasledovali ľudí, ktorí nesúhlasili s povstaním by mali byť pre nás vzorom občianskych čností? Veď je to perverzita morálky. Katolícka morálka totiž učí, že zlo bude vždy zlom, bez ohľadu na to, či ju pácha víťaz alebo porazený. Kresťanská morálka nepripúšťa, aby sa z dôvodov osobného egoizmu alebo alibizmu nazývalo dobrým, čo je zlé, alebo hrdinským, čo hrdinským v skutočnosti vôbec nebolo. Takisto nás morálka učí, že ak sa na dosiahnutie nejakého cieľa použijú zlé prostriedky, tak sa tým dotyčný človek dopúšťa neprávosti, ktorá si zaslúži trest.

Ďalším sporným výrokom je tvrdenie historika Ivana Kamenca, že SNP "národné bolo preto, lebo bez širokej podpory obyvateľstva by nemohlo tak úspešne vzdorovať. Spochybňovať tvrdenie, že išlo o národné povstanie, je rovnaký mýtus ako presviedčanie, že sa doňho zapojil celý národ." Áno je pravda, že slovenské obyvateľstvo na povstaleckom území spočiatku podporovalo povstalcov a partizánov, ale tí, keď začali terorizovať týchto občanov, veľmi rýchlo vytriezveli z nadšenia a domáhali sa nápravy. Komunisti zámerne kryli partizánov a usilovali sa odstraňovať vzniknuté problémy iba v jednotlivostiach. Bolo zjavné, že tu chýba autorita, ktorú by všetci partizáni rešpektovali. Medzičasom síce na Slovensko prišli niektorí sovietski partizánski velitelia (Asmolov, Chrapkov), ktorí sa pokúšali zaviesť disciplínu a morálku medzi partizánov, ale veľký úspech nemali. Partizánsky štáb bol totiž pomerne veľké teleso, ktoré tvorili komunisti oddaní Moskve a tak bolo zrejmé, že pozitívnu zmenu nemožno očakávať. A tak muselo slovenské obyvateľstvo tŕpne čakať na odchod partizánov a príchod nemeckých jednotiek. Tie po dobytí povstaleckého územia nastolili poriadok aj za cenu veľkých obetí. Išlo o vypálenie niektorých obcí, ktorých obyvateľstvo aktívne podporovalo partizánov. Iste z nášho pohľadu išlo o barbarský čin, ktorý je hodný odsúdenia, ale keď sa na to pozrieme z iného uhla pohľadu zistíme, že Nemci potrestali partizánov a ich pomáhačov za zverstvá spáchané nimi na nemeckom civilnom obyvateľstve počas povstania. Takže z toho vyplýva, že keď sa poukazuje na nemecké zverstvá na civilnom obyvateľstve, treba povedať, že to isté robili aj partizáni a povstalci.

Nemecké jednotky boli na Slovensko pozvané prezidentom Tisom podľa Ochrannej zmluvy z marca 1939, v ktorej sa Slovensko zaviazalo viesť zahraničnú politiku v úzkej spolupráci s Nemeckom. A keďže slovenská vláda si sama nevedela poradiť s výčinmi partizánov, museli zasiahnuť Nemci, čo aj nakoniec urobili. Keby sa povstaleckí činitelia hneď na začiatku povstania vzdali Nemcom, ako ich k tomu vyzýval v rozhlasovom prejave prezident Tiso, nemuselo by dôjsť k zbytočnému krviprelievaniu. Preto aj tvrdenie historikov o tom, že nemecké jednotky boli okupačnou silou na Slovensku treba brať s istou rezervou, pretože na rozdiel od partizánov a Červenej armády ich sem pozval najvyšší predstaviteľ samostatného štátu.

A na záver ešte jedno svedectvo pamätníka. „Po potlačení povstania bola väznica Krajského súdu preplnená väzňami. Po zastrelení nemeckej posádky pri vysielači, Nemci vyhlásili v rozhlase, že ak sa nenájde páchateľ tohto zločinu, bude popravených 100 zajatých povstalcov. Keď sa o tom dozvedel banskobystrický biskup Andrej Škrábik, ihneď zašiel na gestapo a v mene svojich ovečiek, za ktoré sa osobne zaručil, požiadal nemeckého dôstojníka, aby prepustil týchto občanov. Tento dôstojník mal zmysel pre spravodlivosť a tak na žiadosť biskupa Škrábika prepustil aspoň 80 väzňov.“ V tomto prípade sa naplnilo latinské príslovie – „Amor non timet, quod facit.“ Keby si naši súčasní dejatelia a historici uvedomili tieto skutočnosti, museli by značne korigovať svoje skreslené predstavy o SNP. Toho sa však tak skoro nedožijeme.