Dňa 14. marca sme si pripomenuli okrúhle 70. výročie vzniku Slovenskej republiky (SR). Pri tejto príležitosti sa patrí pozrieť späť do minulosti a zistiť, ako sa pozerali na vznik samostatnej SR naši dejatelia, ktorých si vyvolil slovenský národ, aby stáli v jeho čele.

„Utvorenie samostatného slovenského štátu nesie sa historickou čiarou vývinu národa slovenského a nie je teda následkom náhodného zbehnutia sa udalostí ... Neúprosná rovnosť čiary politického vývinu znázorňuje teda tento postup slovenských zákonodarcov, ktorej čiare udalosti a zásahy vonkajšie dali len rýchlejší spád, ale nijako neurčovali jej smer.“ Týmito slovami opisuje s odstupom istého času svoj pohľad na vznik SR jej prezident Dr. Jozef Tiso, ktorý tu zdôrazňuje skutočnosť, že nový štátny útvar v strednej Európe vznikol ako výsledok dlhodobého emancipačného úsilia slovenského národa. Jeho začiatky siahajú do bernolákovského obdobia koncom 18. storočia, kedy boli položené základy slovenského národného povedomia. Od tohto obdobia sa datuje postupný vývoj národnooslobodzovacieho boja slovenského národa, ktorý pokračoval v 19. storočí a vyvrcholil v marci 1939 vznikom samostatnej Slovenskej republiky. O tom, že samostatnosť našej krajiny nebola iba na papieri svedčí aj to, že „od samého počiatku tu bola zjavná vôľa žiť a tvoriť vlastným životom bez nanucovania cudzích vzorov, ktorá pramenila zo sŕdc slovenského človeka.“

Neprajníci SR argumentujú, že vznikla ako dôsledok Hitlerovej agresie v strednej Európe a že jej osud závisel od Nemeckej ríše. Zabúdajú však na to, že v tom čase bolo Nemecko európskou veľmocou, s čím museli počítať aj naši politici, ak chceli zachrániť národ pred rozdelením. Veď aj medzivojnové Československo vzniklo z vôle dohodových mocností a jeho zahraničná politika bola orientovaná na západné krajiny. Prečo potom niekomu vadí, že SR spolupracovala s Nemeckom? Vari sme sa mali orientovať na Sovietsky Zväz, ktorý mal takisto mocenské ašpirácie a v prípade svojho víťazstva by k nám prišiel boľševizmus už skôr? Slovami Alexandra Macha: „Išlo o to alebo zachrániť náš národný život alebo zahynúť. Národ však nechce smrť, národ chce žiť. A cesta k životu mohla viesť len cez proklamovanie slovenskej štátnosti!“, by sa dalo povedať, že slovenský národ sa na križovatke dejín v roku 1939 rozhodol pre samostatnosť, aby tak dal celému svetu najavo, že s ním musia všetci počítať.

Politický vývoj SR v rokoch 1939 – 1945 by sa dal zjednodušene zhrnúť slovami nášho prezidenta Dr. Tisa: „Teraz už nejde o to, či bude v národe vládnuť ten, či onen smer, ale ide už o to, či si národ slovenský bude vládnuť sám nad sebou, alebo bude nad ním vládnuť cudzí.“ Slovenský národ si počas svojej 6 - ročnej existencie vedel vystačiť so svojimi schopnosťami aj napriek tomu, že Maďari sa snažili presvedčiť Nemcov, že Slováci si nevedia sami vládnuť a preto potrebujú byť súčasťou veľkého Maďarska. Ten národ, ktorý si aj napriek tisícročnej nadvláde Maďarov a takmer 70 - ročnému spolužitiu s Čechmi vydobyl svoj vlastný štát, po znovuzískaní svojej samostatnosti vedel obstáť so cťou v skúške dejín a dovolím si povedať, že nebyť augustového puču v roku 1944 dokázal by si uhájiť svoju existenciu aj po vojne. Veľmoci by museli totiž počítať s našou republikou ako suverénnym štátnym útvarom, ktorý hoci vznikol v nemeckej sfére vplyvu, ale predsa bol uznaný aj západnými krajinami.

Aj napriek tomu, že 1. SR zanikla v roku 1945 v dôsledku vojnových udalostí a následne obnovením Československa bol opäť slovenský národ v područí českého národa emancipačné úsilie našich dejateľov, ktorí emigrovali na západ pokračovalo a vyústilo do vzniku Svetového kongresu Slovákov, ktorý združoval všetkých uvedomelých Slovákov, bojujúcich za práva svojho národa. Štefan B. Roman ako prvý predseda Svetového kongresu Slovákov vytýčil jeho hlavný cieľ, ktorým bol ”boj pre dosiahnutie uznania práva Slovákov na slobodné rozhodovanie o vlastnom osude v kruhoch západného sveta, od ktorého je národ doma znova uzavretý... a uplatniť jeho neodcudziteľné právo tak, aby slovenský národ konečne bol na mape Európy a dosiahol rovnoprávnosť s ostatnými civilizovanými národmi Európy a ostatného sveta”. I keď sa tejto organizácii nepodarilo získať podporu amerických úradov kvôli negatívnemu vplyvu českých exulantov, predsa mala veľké zásluhy pri budovaní slovenskej štátnosti, ktorá vyvrcholila v roku 1993 vznikom samostatnej Slovenskej republiky.

Na záver mi dovoľte vyjadriť posolstvo 14. marca 1939, ktoré sa nieslo v duchu nádeje v lepšiu budúcnosť slovenského národa. „Raj“, v ktorom sme žili 40 rokov trvalo poznačil každého z nás. Zo zbožného slovenského ľudu, ktorý sa hrdo hlásil k svojmu národu, ostali len nepatrné zvyšky kresťansky a národne uvedomelých ľudí. Tí, ktorí sa donedávna vydávali za vodcov národa, právom prišli o svoju moc a aj keď sa budú usilovať znovu ju získať, treba dúfať, že sa im to nepodarí. Tak, ako sa naši činitelia v marcových dňoch zomkli, aby vybojovali nezávislosť Slovenska, je potrebné aj dnes spojiť svoje sily a zachrániť nepatrné zvyšky hodnôt, na ktorých bola vybudovaná 1. SR.