O medzivojnovom Československu bolo všeobecne známe, že sa v politickom živote riadilo heslom: „Divide et impera“, čo v praxi znamenalo: rozdeľovať ľudí a tak panovať nad nimi. Pre predstaviteľov Československa bolo toto heslo životnou nutnosťou natoľko, že len dotiaľ mohli riadiť štát, dokiaľ sa im darilo toto heslo uplatniť a prevádzať. Svedčí o tom aj skutočnosť, že keď si predstavitelia vládnych strán postupne uvedomili, aké nebezpečenstvo im hrozí zo strany vzmáhajúcej sa HSĽS na čele s Andrejom Hlinkom, ktorá sa usilovala pod heslom – Za Boha, za národ, za tú našu autonómiu zjednotiť všetkých Slovenov, vysielali po Slovensku rôznych agitátorov, ktorí zakladali nové strany. Keď boli českí politici nútení spolupracovať s ľudákmi vo vláde, robili všetko pre to, aby zdiskreditovali svojich odporcov, čo sa im aj podarilo v tzv. Tukovom procese v roku 1929, po ktorom HSĽS vystúpila z vlády. No napriek všemožným snahám pražských centralistov a ich slovenských pomáhačov sa nepodarilo udržať Československo pri živote a po Mníchovskej konferencii sa dostalo do nemeckej sféry vplyvu, čo prakticky znamenalo jeho zánik.

Predstavitelia HSĽS na čele s Andrejom Hlinkom sa nikdy ani počas krátkeho obdobia pôsobenia vo vláde nezriekli myšlienky autonómie, ktorá bola alfou a omegou jej programu. Svedčí o tom aj Tisov výrok z roku 1930, ktorý predniesol na pôde Zväzu československého študentstva v Prahe: „V plnom pochopení rozdielu medzi autonómnym a federatívnym zariadením štátu stojíme s pohŕdavým odmietnutím podozrenia, že požiadavkou autonómie kladieme úklady proti jednotnosti štátu, lebo však pri autonómnom zariadení štát prepúšťa isté svoje funkcie autonómnemu telesu zostávajúc v ostatných funkciách nedotknutá jeho zvrchovanosť, federatívne zariadenie popiera jednotnosť štátu v prospech zväzu jednotlivých štátnych celkov, z ktorých každý si nárokuje štátnu zvrchovanosť a ako rovný s rovným do spoločného zväzku štátov vstupujú.“ Týmto prejavom Jozef Tiso vyvrátil tvrdenia svojich oponentov, ktorí sa domnievali, že HSĽS chce rozbiť republiku a dal najavo, že tejto strane ide o spravodlivé riešenie slovenskej otázky, bez ktorej nie je možné budovať dobré vzťahy medzi českým a slovenským národom. O nevyhnutnosti zmeniť dovtedajšie centralistické zriadenie štátu, „v ktorom ešte i Sloveni zaniknú so svojou oddanosťou k Slovensku buď tak, že sa odchýlia od neho alebo nevedia sa uplatniť ani pri najlepšej vôli“ svedčí i nasledujúca skutočnosť: Slovensko s Podkarpatskou Rusou tvorilo 27% obyvateľstva, keď išlo o daňové bremeno zúčastňovali sa na nich 15,6%, ale na príjmoch zo štátnej pokladnice len 6,2%. Aj tento veľavravný fakt je dôkazom toho, že českí politici považovali Slovenov a Rusínov len za zdroj príjmov a že im neležali na srdci ich záujmy a požiadavky.

Ako to nakoniec s medzivojnovým Československom dopadlo všetci dobre vieme a preto je jeho osud výstrahou aj pre súčasných politikov, aby v prvom rade mali na mysli boj za presadenie kresťanských a národných ideálov, „ktoré sú pre slovenskú mládež priamo životnou a čestnou úlohou. Či nezneje slovo mládež tak, ako ranný vzduch, jarná vôňa alebo čerstvosť prameňa? Z očí mládeže žiari túžba jej duše po pravde a láske, žiari viera a nádej, nezlomná vôľa k životu... A preto, keď sa nadhadzuje problém starých a mladých, keď má dostať mládež vo verejnom živote určitú prednosť oproti starým, nech dokáže mládež naša, že vie byť kresťanskejšou v chápaní, uplatňovaní, v dôslednom prevádzaní večných kresťanských ideálov, lebo len takto príde s radami mladých na javisko verejného života nielen nový menoslov ľudí, ale i nové metódy a nové cesty k novému a lepšiemu životu“.

Keď však vidíme súčasnú situáciu v našej spoločnosti, ktorá sa nachádza v stave hlbokej mravnej dekadencie spôsobenej jednak zlým riadením štátu a na druhej strane aj neochotou občanov urobiť niečo pre tento národ, musíme si uvedomiť, že „concordia parvae res crescunt, disscordia etiam maximae dilabuntur“, to znamená, že musíme držať pokope a usilovať sa o jednotu, aby sme nepodľahli náporu našich nepriateľov. O túto jednotu Slovenov sa usilovali aj naši dejatelia od čias Bernoláka, Štúra, Moyzesa až po Hlinku a Tisa. Ich dielo znamenalo veľký prínos pre náš malý národ, ktorý by potreboval práve takýchto zanietených vodcov bojujúcich spoločne za práva národa. Žiaľ treba povedať, že v súčasnosti takéto osobnosti v slovenskej politike chýbajú a keď sa z času na čas objavia nejaké schopné autority, hneď sú osočované médiami, ktoré sú v rukách západných liberálov.

Východisko z tejto neľahkej situácie spočíva v duchu hesla: „V jednote je sila“. Preto by si mali predstavitelia všetkých národných a kresťanských síl zasadnúť za spoločný stôl, prekonať žabomyšie vojny a osobné spory a zjednotiť sa v úsilí dosiahnuť zlepšenie všetkých oblastí spoločenského a politického života. Aj keď je dosiahnutie tohto cieľa zatiaľ v nedohľadne, treba dúfať, že „čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu.“ Prvé iskierky nádeje sa objavili pred poslednými parlamentnými voľbami v roku 2006, kedy sa vytvorila platforma národných strán pod názvom SLNKO, ktorá síce neuspela, ale predsa bol to jasný signál, že je potrebné zjednotenie národných síl, ktoré by v parlamente presadzovali slovenské záujmy. A tak Sloveni a Slovenky „nolite timere“ a prejavte svoje národné cítenie pri voľbách do VÚC podporou svojich kandidátov, ktorí budú presadzovať vaše záujmy.