Zakarpatsko, nazývané niekedy i Podkarpatskou Rusou bolo už na prelome 19. a 20. storočia najpestrejšou národnostnou oblasťou Uhorska. Vymedzovali ho župy Užhorodská, Berehovská, Ugočská a Marmarošská. Po rozpade Uhorska v roku 1918 si obyvateľstvo Zakarpatska žiadalo začlenenie do Č-SR a nie zotrvanie v štátnom zväzku s Maďarskom. Jedným zo špecifík Zakarpatska bola mimoriadne vysoká koncentrácia židovského obyvateľstva – žila tu celá polovica (80 000) príslušníkov židovského etnika z celej Č-SR. Zo 483 obcí Zakarpatska bolo len 9 takých, v ktorých židia nežili. Títo boli jedným z najdôležitejších a najúčinnejších nástrojov násilnej maďarizácie v Uhorsku. Počas jestvovania Č-SR však došlo ku kolonizácií Zakarpatska českými úradníkmi, žandárstvom, atď, keďže Zakarpatsko sa malo stať centrom „československosti“ a umožniť tak pevné zovretie Slovenska čechoslovakistami z východu i západu.

Napriek obrovskej snahe sa tak nestalo, ba práve naopak, čechoslovakizmus a čechokolonializmus tamojšie obyvateľstvo poburoval a budil v nich odpor. Aj preto, s úsvitom slobody, si zástupcovia Zakarpatska dňa 6. októbra 1938 na vyhlásení autonómie Slovenska v Žiline, želali zotrvanie v spoločnom štáte so Slovenskom, ak vyhlási samostatnosť, čo sa i 14. marca 1939 aj stalo. Zakarpatsko bolo však v tom čase už okupované horthyovským Maďarskom. Zakarpatsko samostatne o svojom osude teda rozhodovalo naposledy 6.10.1938 – a bolo to rozhodnutie ZA pričlenenie k Slovensku! Aký názor by zaujalo dnes tamojšie obyvateľstvo?

K najväčšej neprávosti voči Zakarpatsku a Slovensku však došlo 29. júna 1945 kedy pražská vláda územie Zakarpatska odstúpila boľševickému ZSSR! Klement Gottwald dokonca rátal s tým, že predstavitelia ZSSR sa zachovajú obdobne ako v prípade Poľska, ktoré taktiež odstúpilo rozsiahle územia na východe, výmenou za posun západných hraníc – na úkor Nemecka. Čechoboľševická vláda opäť raz rezala slovenskú zem (v r. 1920 v prospech Poľska odstúpila Hornú Oravu a Horný Spiš) a nádejala sa na zisk celého Ratiborska, Hlučínska a Kladska na úkor Nemecka a Rakúska. Napokon k posunu západných hraníc Č-SR nedošlo, ba čo viac, pod zvrchovanosť ZSSR sa dostalo aj 13 slovenských obcí dovtedy nepatriacich k Zakarpatsku o rozlohe 137km2, hoci v nich žilo úhrnne len 189 osôb rusínskeho pôvodu.

Obyvatelia Zakarpatska so slovenským pôvodom mohli požiadať do 1. marca 1946 o presídlenie do Č-SR, čím sa národnostná štruktúra Zakarpatska podstatne zmenila. Podľa odhadov o opciu malo požiadať okolo 30 – 40 tisíc optantov, reálne malo prísť k presídleniu okolo 5 – 6 tisíc osôb. O opciu požiadalo 12 000 osôb. Napokon bolo presídlených len 5026 osôb, ktoré si do Č-SR mohli doniesť len 10 kg zvrškov... Finančné prostriedky si mohli odniesť vo výške 1000 rubľov, no nezriedka ich o ne ešte na hraniciach Sovieti pripravili. Úplne vylúčený bol vývoz akýchkoľvek umeleckých diel, starožitností a iných cenností vrátane zlata. Optanti boli umiestnení v najrozličnejších oblastiach Slovenska, pričom prevažoval skôr juh Slovenska – vyľudnený po odchode Maďarov, najmä na Gemeri, ale časť týchto optantov bola usídlená na Šariši a po celom východnom Slovensku, ale aj v Bratislave a podobne.

40 ročná asimilácia príslušníkov slovenského národa, ktorý neopustili svoju domovinu – Zakarpatsko, priniesla svoje trpké ovocie – hoci ešte v roku 1921 bol napríklad v Užhorodskom okrese podiel slovenského obyvateľstva 25,5%, alebo ešte v roku 1945 žilo slovenské obyvateľstvo v 44 obciach Užhorodskej župy, 23 obciach Berežskej, 22 Marmarošskej a 8 Ugočskej župy, pokles slovenského obyvateľstva po roku 1945 bol zjavný – a nielen kvôli presťahovaniu časti komunity do Č-SR. V roku 1959 sa k slovenskej národnosti prihlásilo len 14 674 osôb, v roku 1989 už len 7329 osôb, čo tvorilo len 0,6% obyvateľstva... Sovietsky režim neuznával menšinové práva našich hranicou odlúčených bratov.

Až v roku 1991 uzrel svetlo sveta po rokoch perzekúcií prvý slovenský spolok – Spolok Ľudovíta Štúra v Jovre (Storožnica) pri Užhorode. V roku 1993 sa rok predtým vytvorený Miestny odbor Matice Slovenskej pretvoril na Oblastnú kultúrno – osvetovú organizáciu Matice Slovenskej na Zakarpatsku. Táto si čoskoro vytvorila svoje miestne pobočky v slovenských centrách akými sú Užhorod, Veľké Berezné, Turie Remety, Hlboké, Seredné, Antalovce, Jovra (Storožnica) a Mukačevo. Cieľom je kriesiť a udržiavať slovenskú národnú identitu v Zakarpatsku. V roku 1998 mala Matica Slovenská v Zakarpatsku 1500 organizovaných členov. Miestni matičiari taktiež odmietajú tvrdenie oficiálnych štatistík, podľa ktorých v Zakarpatsku žije len 7300 osôb slovenskej národnosti a hovoria o minimálne dvojnásobnom počte – 15 až 17 tisíc. Reálne však pri zohľadňovaní pôvodu hovoria o 30 až 40 tisícoch príslušníkoch nášho národa.

Na Zakarpatsku je záujem o výuku slovenského jazyka vo viacerých obciach, kde sa i vyučuje. Prvá trieda s vyučovacím jazykom slovenským bola otvorená v školskom roku 1997/98 v Jovre (Storožnici), veľký záujem o výuku slovenského jazyka je i z centrálnej oblasti Zakarpatska – Mukačeva a Fridešova. V súčasnosti je v Zakarpatsku 15 slovenských, prevažne gréckokatolíckych kostolov. Na rozdiel od Poľska, v Zakarpatsku je slovo Božie možné hlásať aj v slovenskom jazyku. Prispieva to k vzájomnej dôvere a napĺňa nádejou, že neprirodzená hranica vytýčená červenými okupantmi a ich čechoslovakistickými pomáhačmi v roku 1945 jedného dňa zmizne a Zakarpatsko sa stane súčasťou veľkej slovenskej domoviny, ako tomu bolo po stáročia...

Použitá literatúra a zdroje:

1. Ján Bobák: Slováci na Podkarpatskej Rusi a ich presídľovanie do Česko – Slovenska v roku 1947, Kubko – Goral 1998

2. Stanislav Pánis: Tlačové vyhlásenie SNJ k situácií na Ukrajine, www.snj.szm.sk, zverejnené dňa 28.11.2004