Ako už z názvu vyplýva, témou môjho príspevku bude proces s bývalým predsedom slovenskej vlády Vojtechom Tukom, ktorý prebiehal na Národnom súde v Bratislave v dňoch 30. júla až 15. augusta 1946. Okrem slovenských periodík sa mu venovali aj české noviny Národní osvobození, ktoré vychádzali v povojnovom období. Na úvod je potrebné povedať, že tomuto procesu nebola dosiaľ venovaná taká pozornosť zo strany historikov ako napríklad procesu s prezidentom 1. SR Jozefom Tisom, hoci by si to osobnosť a zásluhy V. Tuku pri vzniku nášho štátu zaslúžila. Dôvody tohto nezáujmu môžeme hľadať v jeho nekompromisnej politike voči nepriateľom slovenského národa, kedy ako predseda vlády spolupracoval s Nemcami v riešení židovskej otázky. Ako uvidíme jeho radikálne postoje v tejto otázke sa mu neskôr stali osudnými, za čo nesie zodpovednosť povojnová garnitúra, ktorá nebrala ohľad na jeho vek a zdravotný stav. Ale poďme po poriadku.

Už prvé riadky o tomto procese v spomínanom denníku sú zarážajúce. Píše sa v nich: „Tukovo meno je nám smutne známe už z roku 1929, kedy bol odsúdený pre zločin vojenskej zrady a pre úklady proti republike.“ Ako vieme, V. Tuka bol odsúdený z uvedených zločinov na základe článku v Slovákovi, v ktorom spochybnil legitímnosť existencie 1. ČSR. Vo vykonštruovanom procese bol odsúdený na 15 rokov väzenia. Presvedčenie o jeho nevine zdieľali aj niektorí českí politici, medzi nimi aj šéf Národných demokratov Karel Kramář, ktorý podľa tajomníka prof. Tuku ponúkal pomoc Tukovi pri úteku do exilu. Na nátlak mladej ľudáckej generácie vedenej Karolom Sidorom, ktorá vyvrátila obžalobu pokiaľ išlo o špionáž, európskych humanitárnych organizácií a významných osobností, dal mu prezident Beneš v roku 1937 amnestiu s prikázaným pobytom v areáli plzenskej väznice.

Predsedom Národného súdu bol evanjelik a komunista Igor Daxner, ktorý mal ťažké srdce na predstaviteľov 1. SR, pretože jeho brat bol vtedy prenasledovaný. Obžalobcami boli Anton Rašla, smutne známy vojenský prokurátor z politických procesov počas éry komunizmu a Ľudovít Rigan, ktorý sa pričinil o smrť J. Tisu. Obžaloba kládla V. Tukovi za vinu, že sa podieľal na rozbití ČSR tým, že jednal s nemeckými činiteľmi o budúcom osude Slovenska, bez vedomia a súhlasu československej vlády. Je však otázne, či z právneho hľadiska možno hovoriť po Mníchovskej dohode o ČSR ako o suverénnom štáte, pretože aj keď navonok jestvovali ústavné orgány, jej existencia závisela od Hitlerovej vôle. Ak by Vojtech Tuka ako erudovaný právnik vedel, že to čo robí je v rozpore so zákonmi ČSR, musel by zvážiť svoje kroky a v prvom rade by sa riadil odporúčaniami HSĽS, ktorá v tom čase stála ešte na pozícii autonómie.

Ďalším bodom obžaloby bola jeho politika počas existencie 1. SR, kedy sa podieľal na podpísaní slovensko-nemeckej ochrannej zmluvy a hospodárskej zmluvy. Na základe týchto dohôd mala slovenská vláda viesť svoju zahraničnú a hospodársku politiku v záujme Nemeckej ríše. Ak pripustíme názor, že z hľadiska slovenských záujmov to bol vynútený ústupok, aby si Slovensko uchovalo svoju nezávislosť, tak môžeme povedať, že aj zmluva medzi ČSR a ZSSR z roku 1943 znamenala oklieštenie nezávislosti Československa, ktorá sa naplno prejavila v roku 1948. Okrem iných zjednodušujúcich tvrdení obžaloby, z ktorých možno vycítiť jej zaujatosť voči obvinenému uvediem ešte jednu vec. V spomínanom denníku sa píše: „Vojtech Tuka nariadil aktívnu účasť slovenskej armády pri napadnutí ZSSR a zariadil vyslanie 50 000 mužov za hranice Slovenska do boja. Pre odpor a sabotáže slovenských vojakov bol tento počet na zákrok Nemcov zredukovaný na 16 000 mužov.“ V skutočnosti to bolo inak. Na východnom fronte bojovali iba dve divízie slovenskej armády, ktoré mali približne 10 000 vojakov. Z tohto počtu prešlo na stranu partizánov iba niekoľko jedincov, nerátajúc zajatých, ktorí museli nedobrovoľne bojovať na strane Červenej armády. Cieľom komunistickej propagandy bolo zveličovať počet slovenských vojakov, ktorí dezertovali, aby tak dokázala ich protifašistické zmýšľanie.

Obžaloba ďalej vinila V. Tuku, že nariadil vysťahovanie osôb českej národnosti a to bez majetku. Tu je potrebné vysvetliť, že počas existencie 1. ČSR pracovalo na Slovensku veľa Čechov v školstve, štátnej správe a žandárstve, ktorí sem priniesli nové „demokratické“ metódy vládnutia, ako boli napríklad praktický ateizmus, čechoslovakizmus a husitizmus, ktoré slovenský národ považoval za neprijateľné a urážajúce jeho kresťanské cítenie. Keďže českí učitelia, žandári a úradníci sa tým pádom cítili izolovaní v cudzom prostredí, bolo nevyhnutné ich vysťahovanie do Čiech, aby sa tak na uvoľnené miesta mohli dostať Slováci.

Jedným z hlavných bodov obžaloby bola politika V. Tuku voči slovenským Židom. V. Tuka ako predseda vlády nariadil zriadenie pracovných táborov na Slovensku pre Židov a takisto sa zaslúžil o ich vysťahovanie do koncentračných táborov v Poľsku, kde väčšina z nich zahynula. Tu treba povedať, že V. Tuka v tejto otázke urobil viac ako mohol, čiže podľa medzinárodného práva, konal horlivo nemecké príkazy, čiže kolaboroval s Nemcami. To v konečnom dôsledku priznal aj obžalovaný, keď pred Národným súdom povedal: „...Ľutujem svoje činy. Keby slávny Národný súd bol toho názoru, že moje činy musí odsúdiť, prosím úctivo vziať do úvahy, že som zlomený starec, nešťastný a už neškodný a prosím o vymeranie mierneho trestu.“ Na druhej strane však treba povedať, že to robil v záujme slovenského národa pod tlakom vývoja udalostí. Podľa učenia Katolíckej cirkvi „nedobrovoľná nevedomosť môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Citové popudy, vášne môžu takisto oslabiť dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší tlak alebo patologické poruchy.“ Keď vezmeme do úvahy, že V. Tuka sa dopustil ťažkého hriechu tým, že dal rozkaz odviesť väčšinu Židov do koncentračných táborov, hoci nevedel, čo sa tam bude s nimi robiť a že tak urobil aj napriek protestom katolíckych biskupov, treba uznať, že miera jeho previnenia bola zmenšená vonkajším nátlakom zo strany nemeckých orgánov a dobrým úmyslom zbaviť sa menšiny, ktorá nepriala slovenskému národu jeho samostatnosť.

Po vypočutí obžalovaného sa Národný súd na svojom zasadnutí dňa 14. augusta 1946 uzniesol na tomto rozsudku: „V mene republiky a slovenského národa sa Dr. Tuka uznáva vinným podľa všetkých bodov obžaloby... Preto sa odsudzuje podľa § 2 písmena a), b), c), d) nariadenia SNR č. 33/45 Zb. k trestu smrti, strate občianskych práv na 15 rokov a konfiškácii majetku.“ Po prečítaní enunciátu rozsudku, v ktorom boli podrobne rozpísané Tukove zločiny podal jeho obhajca Dr. Rampášek žiadosť o milosť, ktorej však nebolo vyhovené. Aj napriek tomu, že v tom čase bol V. Tuka po mozgovej príhode pripútaný na invalidný vozík, súd nariadil vykonať popravu, ktorá sa uskutočnila dňa 16. augusta 1946 vo väznici Krajského súdu v Bratislave. Týmto aktom sa Národný súd neblaho zapísal do histórie, ako ustanovizeň, ktorá odsúdila mnohých Slovákov len za to, že sa rozhodli vyhlásiť samostatný štát a riadiť ho podľa kresťanských princípov.