Mnohí kresťania si dnes kladú túto otázku, ktorá je stále aktuálnou aj v dnešnej sekularizovanej dobe. Odpoveď na túto otázku si vyžaduje hlbšie zamyslenie a meditáciu nad Svätým Písmom.

Keď sa zástupy ľudí pýtali Jána Krstiteľa, čo majú robiť, aby dosiahli večný život, on im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ (Lk 3, 11). To znamená, že kresťanská dobročinnosť by mala byť základom blahobytu ľudskej spoločnosti, pretože na svete bude stále veľa chudobných, ktorí budú odkázaní na pomoc iných. Istý biskup raz povedal, že počas klinickej smrti sa mu zjavil Pán Ježiš a ukázal mu jeho hriechy. Myslel si, že to bude zanedbávanie svojich povinností v biskupskej funkcii, ale nebolo to tak. Najväčší hriech bol ten, že pri návšteve chorých v nemocnici čakal na výťah. Bol pri ňom istý muž sediaci na nemocničnom kresle, ktorý bol oblečený len v župane a triasol sa od zimy. Biskup sa k nemu síce prihovoril a prejavil mu súcit, ale nenapadlo ho ísť do auta a prikryť ho svojim kabátom. Okolostojaci to videli a boli tým pohoršení. Biskup sa po prebratí z kómy zamyslel na sebou a dával si odvtedy väčší pozor na potreby blížnych. Na to sa dnes akosi zabúda, pretože „čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Mt 25, 46). Mnohí kresťania žijú v mylnej predstave, že na spásu stačí chodenie do kostola a pristupovanie ku sviatostiam. Tak sa vytráca zmysel pre podstatu kresťanstva – činorodú lásku k blížnym, ktorá jedine môže osloviť aj neveriacich.

„Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Ján 8, 2) a „neprišiel som na svet priniesť pokoj, ale rozdelenie“ (Matúš 10, 34 – 35). Vždy pre mňa túžba po pravde znamenala viac ako kariéra a je to v reálnom živote skutočne tak, že ak človek svoju úprimnú túžbu po pravde nebrzdí, tak zákonite žiadnu kariéru nespraví. Nakoniec aj tak príde na to, že pre ľudí nie je tak dôležitá nejaká abstraktná pravda, nejaké všeobecné pravidlá, ale konkrétne vzťahy a spokojnosť v osobnom živote. Najdôležitejšie pre život, pre rozvoj neopakovateľnej individuality, sú totiž osobné zážitky, ktoré sa ťažko dajú zovšeobecňovať. Ak to človek robí nasilu a bezohľadne, tak tým môže mnohým ľuďom ublížiť. Každý máme kapacitu urobiť v živote šťastnými zopár ľudi a byť konkrétnym vzorom takisto len pre niektorých. Lebo ak sme „abstraktným vzorom“, značí to, že síce môžeme byť poučnými, ale ľudia, ktorí nás dôverne nepoznajú, si nás už len filtrujú cez svoje vlastné zážitky.

Obraciam sa na vás ako Slovák, ktorý s desať tisícmi Slovákov a Sloveniek musel zo Slovenska utiecť roku 1945 pred boľševickou Červenou armádou pomstivým, skrachovaným emigrantom, Eduardom Benešom, ktorý sa svojvoľne vymenoval za prezidenta novej Čs. republiky s podporou Stalina a boľševických hrdlorezov. Títo povstali so zbraňou v ruke a zlikvidovali, vydrancovali prvú Slovenskú republiku. Tento čin uvrhol do hrozného otroctva slovenský národ, čo nemá obdobu v dejinách civilizovaných národov.

My emigranti, zahraniční Slováci sme boli nielen pri zrode slovenského žitia a bytia. Boli sme hrdí na prvú Slovenskú republiku, na slovenský národ pod vodcovstvom Dr. Jozefa Tisu. On bol náš prvý prezident a osloboditeľ spod československej diktatúry. On múdro a prezieravo viedol štát podľa kresťanských a národných zásad „Nič pre seba, všetko pre národ“. V tomto duchu a zásad bola spravovaná celá administratíva Slovenskej republiky.

Dovtedy budú politici túžiaci po moci nezodpovedne sľubovať, kým spoločnosť neprijme sankcie za nedodržanie sľubov. Je najvyšší čas urobiť niečo, aby sa neopakovalo zavádzanie voliča v podobe sľubov o švajčiarskom blahobyte na Slovensku, dvojnásobných platoch, či zabezpečení sociálnych istôt pre všetkých obyvateľov Slovenska. Zodpovednosť tých, ktorí beztrestne dávajú sľuby, musí byť vynútená nejakou formou zákona, aby si nedovolili beztrestne klamať voličov už vopred nesplniteľnými sľubmi.

Podobne by to malo byť i v otázke volebných programov, ktorých realizácia by mala napĺňať ich skutkovú podstatu a striktne ich dodržiavať. Ako príklad možno uviesť úspech prinášajúci bod volebného programu, ktorý obsahoval sľuby o stiahnutí vojakov z Iraku, avšak o vyslaní ďalších vojakov do Afganistanu nebolo vo volebnom programe ani zmienky, čo by určite neprinieslo voličské hlasy. O umiestnení prepustených teroristov na našom území, s umožnením ich začleniť do našej spoločnosti a získať občianstvo, ani nehovoriac.

Akékoľvek formy spolužitia štátov založené na mocenskom postavení jedného štátu v doterajšej histórii ľudstva zlyhali (Rímska ríša, Sovietsky blok). Zlúčenie dvoch rovnoprávnych štátov je funkčné iba dovtedy, kým jeden zo štátov nezačne presadzovať politické a s tým spojené hospodárske, jazykové a iné požiadavky na úkor druhého štátu, ktorý sa tým dostáva do podriadenej pozície (Rakúsko-Uhorsko, Československá republika). Združenie štátov založené na ekonomickej spolupráci a oklieštení ich suverenít – teda Európska únia – je politickým dobrodružstvom sprevádzaným od počiatku nezhodami medzi členskými štátmi, ktoré môže mať neblahé následky pre členské krajiny s nižšou výkonnosťou ekonomiky, s menšími surovinovými zdrojmi, či s nižším podielom pracovných síl.

Za celé moje pôsobenie v politike som dospel k názoru, že aj keď persóny subjektov slovenskej politickej scény pôsobia navonok odlišne, v zásade sú si nesmierne podobný. Nebudem hovoriť o ich egocentrizme, túžbe po moci a peniazoch, alebo na druhej strane o absencii zlepšenia života nejakého imaginárneho demokratického občana a už vôbec nie o snahách obetavo a ušľachtilo nezištne slúžiť svojmu národu, alebo u niektorých samotnému Bohu, ako to deklarujú vo svojich vyhláseniach, ale chcem sa venovať charakterovým črtám aktérov mechanizmu vládnutia v našom štáte. Ideologicky nedefinovateľný spôsob vládnutia od znovu obnovenia samostatnej Slovenskej republiky, bol síce oprávnene kritizovaný, nie však z objektívnych, ale zo zištných dôvodov. Jednoducho to možno nazvať šancou rozdávať bez predchádzajúceho pocitu poznania námahy nadobudnutia rozdávaného. Pravdu mali tí, ktorí kričali, že sa lacno rozpredáva, ibaže zabudli k tomu dodať, že počuť ich hlasy im umožňujú zahraničné záujmy o majetok našej vlasti. Rozdiel medzi týmito dvoma spôsobmi vládnutia je iba v tom, že v prvom prípade bol spreneverovaný a rozdávaný majetok do rúk ľuďom slovenského pôvodu, u ktorých fenomén národného povedomia bol nahradený iba túžbou obohatiť sa za každú cenu. Kým v druhom prípade spolu so strategickými podnikmi bola do zahraničia nehorázne lacno vypredaná naša celá energetická infraštruktúra, a o umožnení absolútne ovládnuť peňažný a obchodný systém cudzími monopolmi ani nehovoriac.

Kedy vlastne dochádza k strate nevinnosti a ideálov detstva, mladosti a ich transformácii do šedej skutočnosti? Šedej skutočnosti preto, že väčšina mladých ľudí je ochotná zájsť vo svojich predstavách a domnienke o možnosti zmeny spoločnosti k lepšiemu, neraz ku krajným názorom či riešeniam. Avšak, po istom čase, väčšinou po dovŕšení istého veku, tieto svoje ideály opúšťa, ba priam zavrhne. Dôvody sú rozličné. Či už frustrácia, nedostatok pochopenia okolia, alebo vytriezvenie z utopických snov, alebo len zrazenie opätkov a zaradenie sa do masy poslušných pracujúcich na systém. Malej časti mladých ľudí tieto ideály ostávajú po celý život, aby sa tak stali čudákmi svojej doby, ostatnými považovanými za bláznov, neraz s nálepkou asociálov a najnovšie extrémistov.

Tá časť mladých ľudí, ktorá nemá pevne zakotvené ideály, podlieha vplyvu komercie a vyberá si za vzory neraz patologické chovanie, spôsoby a zavrhnutia hodné príklady. Ruka v ruke v tom ide potom kriminalita, promiskuita, individualizmus, ba priam sebeckosť prameniaca z už aj tak dosť okresaných sociálnych vzťahov, obmedzených na jalové reči a drahý, a tak prepotrebný čas márniace nekonečné hodiny vysedávania pri internetových anonymných chatoch, fľaškách v krčme, či stupídnych mládežníckych subkultúrach, importovaných z najhorších farebných giet, ktorých jediným prínosom je zápis v Guinesovej knihe rekordov v počte vyslovených vulgarizmov a primitivizmov za minútu, či vandalizmu páchanému na verejne prospešnom majetku formou tzv. umenia grafity, alebo poškodzovania vlastného zdravia cestou zneužívania drog.

Akurát pred príchodom Vianoc sa roztopil sneh. Na tom by nebolo nič zvláštne – vzhľadom na globálne otepľovanie, veď vianočnú atmosféru nerobí iba zasnežená krajina. Očakával som, že aspoň správanie a konanie ľudí bude prináležať tomuto sviatočnému obdobiu, ale mýlil som sa. Vulgarizmy mládeže, ktoré som začul počas sviatkov – nie je možné citovať. Stredná generácia sa tvárila, akoby sa jej táto významná udalosť – narodenie Božieho Syna Ježiša netýkala. Iba v tých starších, ktorí zažili Tisovu éru – som spoznal skutočných kresťanov.

Bolo že to sľubov, keď sa pred voľbami v roku 2006 terajší premiér zaprisahával, že jedným z prvých krokov jeho vlády bude okamžité stiahnutie slovenských vojakov z Iraku. Napokon z okamžitého stiahnutia bolo pol roka a Slovensko sa naďalej v irackom dobrodružstve angažuje, keď poskytuje výcvik tamojším ozbrojeným zložkám. Vojakov z Afganistanu, tiež slúžiacich ako okupačné vojská pod velením USA, však nedal príkaz stiahnuť. Naopak, počet slovenských vojakov v Afganistane, najnebezpečnejšej krajine sveta, narastal primerane požiadavkám anglo-amerických okupantov. Nedávno nás premiér po návšteve Veľkej Británie šokoval vyhlásením, že Slovensko zdvojnásobí počet svojich vojakov v Afganistane!

Tohto roku sa nijako nedalo vyhnúť pripomienke 20. výročia nežnej inscenácie. Spomienky, informácie, vystúpenia ... . A aj keď človek chcel vnímať túto záplavu len tak okrajovo, jednu vec si nemohol nevšimnúť. Opakovala sa totiž pomerne pravidelne – či v rozhovoroch s pamätníkmi, či v politicky ladených spomienkach. Najmä naši intelektuáli najintelektuálovitejší, ktorí stáli voľakedy v centre diania, nám vysvetľovali, prečo vlastne dobabrali všetko, čo sa dalo: pretože národ ešte nebol zrelý na demokraciu. Ako ináč. Dokonca aj nacionalisti tu boli! Nie je vám to nejaké povedomé? Nuž, keď si spomeniete, koľko starých kádrov z 50. rokov, ktorí aj pre normalizátorov boli prisilný tabak, sa v tom čase prepracovalo do centra diania, či ich priamych potomkov, začne vám svitať. Ale áno, veď toto sme tu už raz mali! Najdokonalejšie marxisticko-leninské učenie všetkých čias, ktoré zaručovalo raj na zemi – len ľudia zlyhali.

Rozhovor so Štefanom Štefánikom.

Pán Štefánik, niektorí poľskí etnológovia tvrdia, že Horali, či górali sú etnografická skupina poľského, nie slovenského národa, a dokazujú to najmä zachovaním nosoviek, ktoré sa zo staroslovenčiny udržali iba v poľštine. Prečo SNJ a Vy osobne považujete Horalov za Slovenov a nie za Poliakov ?

Viete, ja nie som etnológ ani etnograf, som Horal. A ako Horal tvrdím, sme súčasť, neoddeliteľná súčasť slovenského národa ! Argumenty s nosovkami samozrejme nezohľadňujú celú gramatickú štruktúru horalských nárečí, ktorá je slovenská. Rovnako nezohľadňujú, že staroslovenčina nosovky mala. Je pravda, že ako v spisovnom jazyku ostali nosovky iba v poľštine, ale ostali pritom v mnohých slovenských nárečiach, ktoré sú od seba geograficky vzdialené natoľko, že nemožno ani uvažovať o ich náležitosti k Poliakom. Okrem toho, otázka znie aj tak, od koho Poliaci odvodili svoj jazyk ? A samí Poľskí jazykovedci v roku 1996 na slavistickom kongrese označili staroslovenčinu za slovenský jazyk, od ktorého sú odvodené ostatné slovanské jazyky.

Profesor František Vnuk je naslovovzatý odborník na problematiku najnovších slovenských dejín. Napísal množstvo publikácií na tému 1. Slovenská republika, Slovenské národné povstanie a povojnové Československo. Jeho názory na tieto epochy našich dejín vzbudzujú rôzne reakcie, či už pozitívne alebo negatívne. Málokto z jeho protivníkov ho však pozná ako človeka s nadhľadom nad historickými témami, ktorý vie vecne argumentovať a vysvetľovať príčiny úpadku slovenského národa po roku 1945. Pri príležitosti jeho účasti na konferencii Zväzu protikomunistického odboja, ktorá sa konala 27. augusta 2009 v Smoleniciach a ktorá sa týkala výročia pádu totalitného režimu som mal tú česť sa s ním porozprávať o problematike slovenskej retribúcie v rokoch 1945 – 1948.

Pripomíname si 20. výročie novembrových udalostí z roku 1989. Či chceme alebo nie, tieto udalosti sú jedným z dôležitých míľnikov v dejinách nášho národa. Všetko to začalo dňa 16. novembra 1989 v Bratislave. Mal som vtedy 17 rokov, teda toľko, ako máte mnohí práve dnes. Možno sa aj divíte, prečo píšem, že udalosti začali v Bratislave. Veď celé roky vás učili, že všetko začalo v Prahe. Omyl! Bol som pri tom. Kamarát, ktorý tam vtedy so mnou na Hviezdoslavovom námestí bol, mal otca vysokého dôstojníka v štátnej bezpečnosti. V panike z námestia ušiel. Dnes je tento panikár vysokým dôstojníkom v PZ SR. Po vzore svojho otca. Ale prečo vám to všetko píšem? Pretože nastal čas aspoň sčasti rozanalyzovať, čo nám november 1989 priniesol.

Samotný počiatok človeka je možno daný faktom uvedomenia si paradoxu zla a nedokonalostí a snahou ich nejako racionálne vysvetliť. Prvotná a nižšia úroveň je dualizmus – rozdeliť veci a javy na zlé a dobré, na dokonalé a nedokonalé, na príjemné a nepríjemné. Ale okamžite nám pritom zasvieti výstražný signál – ako poznať dobré, ak by nejestvovalo zlé? Ako by sme sa mohli cítiť príjemne, ak by sme nikdy nezažili nič nepríjemné?

Od vypuknutia vojny medzi Nemeckom a ZSSR síce uplynulo už 68 rokov, ale táto historická udalosť budí stále záujem bádateľov a laikov, ktorí sa usilujú vysvetliť príčiny vypuknutia tejto vojny a jej význam pre ďalší vývoj 2. svetovej vojny. I keď sa názory historikov v zásade zhodujú v tom, že Nemecko vyvolalo tento vojnový konflikt so zámerom rozšíriť územie svojho vplyvu vo východnej Európe a zabrániť tak šíreniu boľševizmu, predsa sa málo píše o niektorých okolnostiach vypuknutia tejto vojny. Vo svojom príspevku sa pokúsim načrtnúť tieto aspekty, aby som poukázal na Stalinove zámery pri vypuknutí 2. svetovej vojny.