Za celé moje pôsobenie v politike som dospel k názoru, že aj keď persóny subjektov slovenskej politickej scény pôsobia navonok odlišne, v zásade sú si nesmierne podobný. Nebudem hovoriť o ich egocentrizme, túžbe po moci a peniazoch, alebo na druhej strane o absencii zlepšenia života nejakého imaginárneho demokratického občana a už vôbec nie o snahách obetavo a ušľachtilo nezištne slúžiť svojmu národu, alebo u niektorých samotnému Bohu, ako to deklarujú vo svojich vyhláseniach, ale chcem sa venovať charakterovým črtám aktérov mechanizmu vládnutia v našom štáte. Ideologicky nedefinovateľný spôsob vládnutia od znovu obnovenia samostatnej Slovenskej republiky, bol síce oprávnene kritizovaný, nie však z objektívnych, ale zo zištných dôvodov. Jednoducho to možno nazvať šancou rozdávať bez predchádzajúceho pocitu poznania námahy nadobudnutia rozdávaného. Pravdu mali tí, ktorí kričali, že sa lacno rozpredáva, ibaže zabudli k tomu dodať, že počuť ich hlasy im umožňujú zahraničné záujmy o majetok našej vlasti. Rozdiel medzi týmito dvoma spôsobmi vládnutia je iba v tom, že v prvom prípade bol spreneverovaný a rozdávaný majetok do rúk ľuďom slovenského pôvodu, u ktorých fenomén národného povedomia bol nahradený iba túžbou obohatiť sa za každú cenu. Kým v druhom prípade spolu so strategickými podnikmi bola do zahraničia nehorázne lacno vypredaná naša celá energetická infraštruktúra, a o umožnení absolútne ovládnuť peňažný a obchodný systém cudzími monopolmi ani nehovoriac.

Najväčšou katastrofou je však skutočnosť, že už v čase predaja majetku štátu dochádzalo k nesmiernemu zadlžovaniu, čo pokračuje dodnes. Tretí druh spôsobu vládnutia zažívame v súčasnosti, keď sme svedkami neúmerného zadlžovania čo potvrdzuje každoročný mínusový rozpočet. Všetky tieto kroky smerujú k absolútnej podriadenosti svetovým finančným kruhom, čo neveští nič dobrého. A popri tom súčasnej vláde nerobí problém deklarovať nepravdy o sociálnych istotách, ktoré prirodzene už v blízkej budúcnosti budú iba trpkou spomienkou. Tak ako v prípade snov o dvojnásobných platoch. Ešte nikto nikomu nepovedal, z čoho sa v budúcnosti pri narastajúcom dlhu zabezpečia sociálne istoty.

Za pravdu mojej úvahe dáva skutočnosť o stále zvyšujúcom sa veku odchodu do dôchodku, čo je v rozpore s deklarovanou sociálnou starostlivosťou súčasnej vlády, keď ľudia, ktorí si celý život platia odvody na dôchodkové poistenie, sa jeho poberania ani nedožijú. Po vstupe do EÚ a NATO, sa vedúce elementy štátu stali iba poslušnými vykonávateľmi pokynov riadiacich orgánov týchto novodobých imperiálnych zoskupení. Každým rokom neustále prichádzame o časť suverenity, o čom svedčí aj zavedenie Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009 a stávame sa nesvojprávnym územím na ktorom sa v budúcnosti môžu robiť akékoľvek pokusy, tak v ekonomickej rovine, populačno-migračnej, geneticko-medicínskej, legislatívno-právnej a všetkých ostatných činností spoločenského života. Vývoj, ktorého sme dnes svedkami vedie snáď k akýmsi laboratórnym poznatkom, určite však nie na úžitok nádherne rozmanitej Európy, od grónskych Eskimákov cez francúzkych šansoniérov, až po bulharských lodníkov. Všetko však závisí od vôle človeka a jeho spolupatričnosti k národu. Verím však, že už v blízkej budúcnosti v európskych národoch nájde dosť sily aby zo svojho vnútra zvolili osobnosti, ktoré budú vládnuť pre dobro svojho národa a zachovajú svoju kultúru a morálku na kresťanských princípoch.