Samotný počiatok človeka je možno daný faktom uvedomenia si paradoxu zla a nedokonalostí a snahou ich nejako racionálne vysvetliť. Prvotná a nižšia úroveň je dualizmus – rozdeliť veci a javy na zlé a dobré, na dokonalé a nedokonalé, na príjemné a nepríjemné. Ale okamžite nám pritom zasvieti výstražný signál – ako poznať dobré, ak by nejestvovalo zlé? Ako by sme sa mohli cítiť príjemne, ak by sme nikdy nezažili nič nepríjemné?

Jedna zo základných, takpovediac apriórnych axióm všetkých stvoriteľských, teda abrahámovských náboženstiev je tvrdenie, že človek je stvorený na obraz Boží a jeho cieľom je sa čo najviac Bohu podobať a čoraz lepšie chápať božskú podstatu všetkého bytia. Je to primitívny názor a naivné snahy? Sú to len nádeje bez akéhokoľvek podkladu? Určitým povzbudením nám môže byť, že samotná príroda, kozmos, sa akoby snaží o určitú symetriu, na všetkých úrovniach sa akoby vyskytovala snaha tvoriť niečo účelné, pravidelné a krásne. Zároveň však nemôžeme nechápať, že akákoľvek individualita a originalita, akákoľvek novosť sa nemôže udiať bez nejakého porušenia už existujúcej symetrie. Vždy sa musí vyskytnúť nejaký kaz či chybička krásy, ak má vôbec existovať možnosť nejakej nápravy alebo snahy o väčšiu dokonalosť.

Je teda pravdivý dualizmus so svojimi takmer rovnocennými princípmi dobra a zla a ich neustálym a nekončiacim zápasom? Ak vo vesmíre a pri samotnom jeho počiatku neexistuje vedomie a zápas o krásu, zmysel, symetriu a dokonalosť, potom majú ateisti a agnostici pravdu a úvahy o účele, pokroku, konečnom zúčtovaní a podobných termínoch sú len naivné a nezmyselné chiméry.

Každý človek si však premieta svoj vlastný život na plátno svojej mysle a zároveň súcití s inými ľuďmi, ktorých pozná, s ktorými súvisí a ktorí sa snažia o to isté. Raz nachádzame zmysel v tom, čo robíme, potom ho zase strácame a prežívame akoby automaticky a v permanentnej depresii. Vidíme, že akákoľvek snaha o dokonalosť a dobro tvorí zákonite ďalšie nedokonalosti a iné zlá na iných úrovniach. Človek sa odlíšil od živočíšnej ríše, získal schopnosť abstrakcie a tvorivosti, ale zároveň aj možnosť duševných chorôb, schizofrénie a maniodepresivity. Z nedostatku a nešťastí vzniká veľa bolesti, ale zvýšený blahobyt prináša nudu, deficit snažení a sebaprekonávaní a tým aj deficit reálneho sebaocenenia, nemožnosť zaslúženej odmeny, atď. zdra prináša závisť, nezdar prináša výsmech, ale zdar môže priniesť aj dobroprajnosť a nezdar súcit a zmysel pre humor. Bez neporiadku by sme nevedeli, čo je poriadok, ba ani to, čo je to „organizovaný bordel“. Bez smerti by neexistoval nielen život, ale ani radosť zo života. Možno sa vám zdá, že tu hovorím fádnosti a samozrejmosti, ale mne sa zdá, že všetky tie ezoteriky, gnosticizmy, manicheizmy, mesianizmy a rôzne druhy pokrokovosti a revolučnosti, či už ladenej nábožensky a či protinábožensky, vznikajú práve zo základného nepochopenia podstaty bytia a tvorenia. Ani Boh nemôže byť stále božskejším a ak je raz dobrý, nemôže byť stále lepším. My však tú možnosť máme, lebo my nie sme stvoritelia, ale sme v určitej miere „utváraní“ a asi v oveľa menšej miere „sebautváraní“. Máme teda možnosť nejakej tej vôle, občas aj slobodnej a možnosť nejakého rozhodovania, občas aj rozumného a jednoznačného. Práve preto by sme si ale mohli dosť plasticky uvedomiť aj to, že aj ten Boh – stvoriteľ, či aspoň Boh – udržiavateľ nad priepasťou, to nemá vôbec ľahké a mali by sme sa mu prestať neracionálne a opovážlivo rúhať. Tá potreba pokory a či modernejšie skromnosti a pokánia a či modernejšie uznanlivosti vyplýva hlavne z týchto zdanlivo banálnych faktov. A následne tiež potreba vzájomného odpustenia, zdvorilosti a snáh o neustále pevnejšie zásady na ceste k možnému sebazdokonaleniu.

Uvažujeme po ľudsky, ináč to nedokážeme a preto je pozoruhodné, ako veľa ľudí si nedokáže dať ruku na ústa a nedokáže prestať v obviňovaní prvotnej príčiny a možno aj účelu. Ale o tom je už starodávny Jób, dávny Kazateľ a tiež novší a stále nový Kristus. Nezabudnime ani na neustále účinkujúceho a korigujúceho Ducha svätého. Existujú nádejné texty o horčičnom zrnku, ale aj beznádejné o možnosti sebazničenia. Hádam najnádejnejšie sú texty o neustále novom tvorení, o Otcovi, ktorý pracuje aj teraz, bez ohľadu na naše „soboty“ a iné „výhrady“. Pri tejto viere však musíme prijať aj fakt, že nové tvorenie občas prináša aj nové trápenie a my si síce môžeme „otvárať ústa proti nebesám“, ale veľmi nám to nepomôže. Skôr nás to môže znechutiť a pri nerozumných snahách nyť lepšími než dobrý nám to môže aj nezvratne uškodiť.