Mnoho ľudí v súčasnosti chváli vládnu koalíciu a najmä Smer – SD a jeho predsedu, pretože vraj nastúpil na dobrú cestu obhajoby národných záujmov, ale aj na cestu sociálnych istôt. Mnoho, aj národne uvedomelých ľudí, sa nechalo obalamutiť týmito krokmi. Isteže, súčasná vláda sa nedá porovnávať v servilnosti USA či NATO vláde predošlej, rovnako ako jej nemožno uprieť, že dzurindovsko-miklošovsko-kaníkovské reformy mierne zhumanizovala. Avšak, žiadne zásadné zmeny nepriniesli, aj napriek sľubom napríklad o zrušení rovnej dane. Dokonca možno povedať, že špinavú prácu v podobe nepopulárnych krokov za ňu odviedla bývalá vláda. Aby sme spoznali kto vlastne tvorí Smer – SD, treba zájsť do nedávnej minulosti.

Po veľkom divadle v roku 1989 nazvanom aj „revolúciou“ si rozdelili komunisti s „disidentami“ politickú moc. Naďalej ostala fungovať Komunistická strana, ktorej časť sa neskôr pretransformovala na Stranu demokratickej ľavice. Jej predseda Peter Weiss, ešte v roku 1990 zúrivo obhajoval princípy marxizmu-leninizmu a stal sa jedným zo zakladajúcich členov SDĽ. Tá sa v roku 1994 spolu s opozičnými stranami podieľala na vládnom puči a v jesenných voľbách pod názvom Spoločná voľba (SDĽ, SDSS, SZS, HP SR) sa hotovala ich vyhrať. Skončili sa pre ňu fiaskom, keď získala len 10,41% a ako štvorkoalícia len tesne o 0,41% prekročila brány parlamentu. Po voľbách v roku 1998 získala SDĽ 14,33% hlasov a stala sa treťou najsilnejšou stranou. Bola jazýčkom na váhach – ak by sa priklonila ku koalícii HZDS – SNS, pokračovala by ďalej éra „mečiarizmu“, na druhej strane stála koalícia SDK – SMK – SOP, sľubujúca dvojnásobné platy a zmenu.

SDĽ od počiatku inklinovala k druhej možnosti, hoci HZDS napokon bolo ochotné podporovať jednofarebnú vládu SDĽ. Napriek tomu SDĽ vstúpila do koalície s SDK – SMK – SOP. Po prvýkrát v histórii sa tak súčasťou slovenskej vlády stala etnická a protislovenská SMK, hoci jej hlasy na parlamentnú väčšinu neboli potrebné. Pôsobenie SDĽ vo vládnej koalícii bolo žalostné. Napriek garanciám o zachovaní sociálneho štandartu, jej politici inak rozprávali na verejnosti a inak hlasovali v parlamente. Podávali plamenné návrhy na ochranu občanov, ktoré pred hlasovaniami vždy stiahli. Takýto postup vyniesol SDĽ vizitku chameleóna, zradiaceho všetky ľavicové záujmy svojich voličov. Už v roku 1999 opustil SDĽ Róbert Fico, údajne preto, že nezískal post podpredsedu NR SR. Vo voľbách získal vyše 400 000 preferenčných hlasov, čím sa stal najúspešnejším politikom SDĽ a aj ťahúňom. Jeho odchod preto možno chápať v širších súvislostiach, ako istú poistku do budúcnosti. Predseda SDĽ Jozef Migaš sa zároveň stal aj predsedom NR SR a zapísal sa najmä vedením zasadnutí parlamentu, ktoré vyvolávali úsmev.

SDĽ ako vládna strana podporila bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 a zabíjanie slovenského a srbského obyvateľstva vo Vojvodine. SDĽ svojou účasťou vo vláde umožnila napĺňanie iredentistického programu SMK. SDĽ hoci bez nej nemohla vládna koalícia fungovať, ani raz nepresadila zmiernenie sociálnych reforiem. Postupom času sa začal poslanecký klub SDĽ a SOP rozpadať. Medzitým Róbert Fico založil stranu Smer. Ako sa blížili parlamentné voľby, bolo jasné, že SDĽ a SOP vystavia voliči krutý účet. SDĽ sa rozpadla dokonca na SDĽ a SDA (Sociálnodemokratická alternatíva). Na čelo SDA, požadujúcu dokonca legalizáciu drogy marihuany, sa postavil Peter Weiss. SDĽ a SOP sa pred voľbami zlúčili, ale ani to nepomohlo, keď získali ledva 1%, hoci pred štyrmi rokmi predtým získali spolu až 22,34% hlasov. Vo voľbách v roku 2002 získal vyše 13% Smer Róberta Fica a po prvýkrát v histórii samostatného Slovenska sa do parlamentu dostala KSS so ziskom 6,23% hlasov. Takto dopadlo šafárenie SDĽ. Postupne sa však začal tichý prechod priaznivcov KSS, zvyškov SDĽ, SDA, SDSS a SOP pod krídla Smeru.

Pokým by to boli len priaznivci, nemožno nič namietať. No do Smeru sa prinavrátili aj kádre, ktorých ako sme tajne dúfali, nadobro vyviezli na smetisko dejín. Preto dnes je úsmevné počúvať kritiku na adresu dzurindových reforiem, keď sa na nich aktívne podieľali politici SDĽ a SOP. Peter Weiss je napríklad veľvyslancom v Maďarsku – otázne je či vôbec pri jeho marxistickom a internacionálnom zmýšľaní urobí niečo pre slovenskú menšinu, Jozef Migaš, ktorý nedokázal viesť schôdze parlamentu ani na úrovni P. Colotku či J. Ľuptáka je veľvyslancom dokonca v strategicky dôležitej Ruskej federácii, exminister školstva za SDĽ M. Ftáčnik sa stal primátorom Petržalky za Smer, hoci v nej vôbec nebýva a na pomoc si ako hovorcu pozval exposlanca SDĽ a leteckého inžiniera, ktorý spochybňoval prelet bombardérov na Juhosláviu ponad SR – Ľ. Andrássyho, ktorý žije v Spišskej Novej Vsi a s Petržalkou nemal nič spoločné. Exprezident KOZ I. Saktor, ktorý odbory preniesol pod Smer dostal za odmenu kreslo primátora Banskej Bystrice, ale aj taký bývalý podpredseda SOP M. Mäsiarik sa stal šéfom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Novom Meste nad Váhom. A tak by sa dalo pokračovať ďalej. Staré štruktúry sú opäť na svojich teplých miestečkach a nám zostáva skonštatovať len jediné – stali sa capi záhradníkmi. Je načase capov zavrieť do chlievikov, aby nenarobili ešte viac škôd ako dosiaľ.