Cigánsky - rómsky (pomenovanie oficiálne zavedené po roku 1990, Róm znamená v preklade človek) problém je jedným z najzávažnejších sociálnych problémov v súčasnosti. Pritom sa netýka len Slovenskej republiky, ale aj celej Európy. Cigáni sa na území Slovenska objavili okolo 13. storočia. Podľa oficiálnych štatistík sa v rámci sčítania ľudu, domov a bytov v roku 2001 k rómskej národnosti na Slovensku prihlásilo 89 920 obyvateľov, avšak podľa iných zdrojov ich je v skutočnosti niekoľkonásobne viac, podľa odhadov až okolo 400.000. Štatistické zisťovanie ich početnosti je nepresné, vzhľadom na fakt, že sa časť Rómov nehlási k svojej národnosti, ale k národnosti občanov, ktorí sú v jeho blízkosti, a teda k slovenskej alebo maďarskej národnosti.

Tiež je problémom, že neexistujú osobitné štatistické evidencie o Rómoch vzhľadom na Zákon 428/2002 Zb. o ochrane osobných dát, ktorý neumožňuje o Rómoch viesť separované štatistické výskumy. Rómovia žijú nerovnomerne na celom území SR a existujú veľké rozdiely v koncentrácii v jednotlivých regiónoch. V Slovenskej republike bolo k 31.12.2000 evidovaných 620 rómskych osád, pričom na území niektorých obcí sa nachádza aj viac osád. Podľa sčítania obyvateľov, domov a bytov najväčšia koncentrácia občanov SR hlásiacich sa k rómskej národnosti, t.j. je v Prešovskom kraji, kde sa z celkového počtu 789 968 obyvateľov hlási k rómskej národnosti 31 653 obyvateľov. V Prešovskom kraji je evidovaných 250 rómskych osád. Na porovnanie, v roku 1893 žilo v Uhorsku podľa súpisu takmer 245 000 Cigánov, čo predstavovalo 1,8% všetkých obyvateľov. V rámci súčasných hraníc Slovenska žilo v roku 1893 na našom území približne 35 000 Cigánov.

Prielom vo vzťahu k Cigánom znamenal rok 1958, kedy vtedajšia komunistická vláda vydala zákon o usadení kočovníkov a Cigánov, s cieľom ich postupnej asimilácie formou zžitia sa s majoritnou spoločnosťou v dohľadnej dobe. V rovine špekulácii ostáva, ako by sa zachovali príslušníci tejto minority, ak by uvedené nariadenie nenadobudlo účinnosť. Zrejme by sa presunuli do iných štátov západnej či južnej Európy. V dôvodovej správe k návrhu zákona sa uvádza, že na našom území žije skupina občanov kočovným alebo polokočovným životom a táto časť občanov je na nízkej kultúrnej úrovni, z veľkej časti sa vyhýba poctivej práci a živí sa trestnou činnosťou a tiež, že zneužívajú výhody poskytované štátom. Stav je neudržateľný zvlášť s ohľadom na ostatné obyvateľstvo, ktoré je ohrozované kočovnými skupinami a dožaduje sa v tomto smere rozhodnej nápravy.

V roku 1969 vznikla pri slovenskom Ministerstve práce a sociálnych vecí "Komisia vlády pre otázky cigánskych obyvateľov", ktorá svoju činnosť zameriavala na riešenie problémov zamestnanosti, bývania, výchovy mládeže a obmedzovania kriminality. V jednotlivých okresoch boli zriaďované okresné komisie, pri ktorých postupne vznikala sieť sociálnych terénnych pracovníkov – kurátorov. Títo mali za úlohu robiť prostredníkov medzi rómskymi obyvateľmi danej obce a štátnymi orgánmi. Každoročne vyhotovovali hlásenia o počte rómskeho obyvateľstva, o jeho problémoch v oblasti bývania, zamestnanosti, školskej dochádzky detí. O tom, koho zaradiť do zoznamu "občanov cigánskeho pôvodu", rozhodovali jedine na základe vlastného uváženia. Podľa posledného takéhoto súpisu žilo ku koncu roku 1989 na Slovensku 254 tisíc Rómov, čo predstavovalo 4,9% všetkých jeho obyvateľov (v Čechách a na Morave bolo evidovaných takmer 146 tisíc Rómov, čo bolo v tom čase asi 1,5% celkovej populácie). Komisia vlády, okresné komisie a celá sieť terénnych pracovníkov boli v roku 1991 zrušené.

Koncom 60-tych rokov, v čase tzv. obrodného procesu v česko-slovenskej spoločnosti, pokúsili sa aj Rómovia prevziať časť zodpovednosti za riešenie svojej situácie. V roku 1969 vznikol Zväz Cigánov–Rómov. Cieľom rómskej inteligencie bolo rovnoprávne a bezkonfliktné spolužitie majoritného a rómskeho obyvateľstva. Deklarovali tak záujem budovania etnickej identity a nechuť podriadiť sa štátom riadenej asimilácii. V čase normalizácie, v roku 1973, bol Zväz Cigánov-Rómov zrušený. Rómovia v Československu na dlhé obdobie opäť stratili možnosť rozvíjať svoju etnickú identitu a naďalej boli považovaní za sociálne retardovanú skupinu, ktorú je potrebné „prevychovať“.

Povinnosť pracovať počas trvania socialistického režimu prinútila časť rómskej populácie pracovať, avšak veľká časť rómskej populácie sa snažila o priznanie invalidity. Pritom nemožno povedať, že sa jednalo len o špekuláciu s cieľom vyhýbať sa práci, ale aj o kultúrnu odlišnosť zakorenenú v kastovníckom systéme, ktorý znamenal pre vyššie postavené kasty degradáciu v prípade, ak by boli donútené manuálne pracovať. Rovnako bola zanedbávaná i povinná školská dochádzka a nevytvárala sa snaha o vzdelanostné podchytenie tejto skupiny obyvateľstva. Táto je skomplikovaná aj tým, že zvnútorňovanie a osvojovanie si špecifických vzorcov správania, hodnôt a postojov prebieha v rámci socializácie. Okolo 3 roku života sa tvorí tzv. komunikačný kód, a to z komunikačného kódu matky. V rámci sociálnej stratifikácie možno rozlíšiť najnižšiu vrstvu, do ktorej bezpochyby patrí aj neprispôsobivá rómska populácia. Celé sociálne prostredie v ktorom sa človek vyvíja, si vteľuje – či už sa jedná o vkus, spôsob jazyka či očakávanie voči vzdelávaniu. U najnižších vrstiev obyvateľstva vplyvom dedičnosti dochádza k prirodzenému jazykovému deficitu, ktorý si deti z tejto vrstvy osvojujú už pred nástupom do materskej školy, do ktorej chodia beztak takéto vrstvy len ojedinele. Na jazykový deficit, spočívajúci v chudobnej slovnej zásobe, odklonu od spisovnosti, či krátkych vetách sa nabaľujú ďalšie deficity – nižšia kvalifikácia, nižšie postavenie a taktiež nižšia snaha po vzdelaní. Výsledkom toho bol ďalší úpadok tohto spoločenstva, pričom vplyvom násilného usídlenia zanikli aj mnohé remeselné profesie, ktoré dovtedy mnohí Rómovia vykonávali. Keďže v období komunistickej diktatúry bol výkon sociálnej práce pozastavený a spočíval len v represii a rezidencionálnej sociálnej práci, nedochádzalo prakticky k výkonu terénnej sociálnej práce. Marginalizovaná rómska populácia sa ocitla tak v izolácii a vlastnými silami sa nedokázala prispôsobiť majoritnému obyvateľstvu. Hoci socialistický systém vlády potláčal ľudské práva, túto svoju represiu neobrátil na prevýchovu neprispôsobivého obyvateľstva a rešpektoval daný stav. Štedrosť v podpore rómskeho etnika sa prejavila aj bezplatným prideľovaním obydlí a sociálnej pomoci, pričom tento jav pretrval dodnes a stal sa už prakticky zvykom. Neriešenie rómskeho problému a jeho ignorovanie sa prenieslo po páde komunizmu aj do súčasnej demokratickej spoločnosti, kde vďaka ratifikácii Listiny základných ľudských práv a slobôd sú šance na jeho riešenie limitované práve týmto dohovorom.

Po rozhodnutí prejsť z plánovaného hospodárstva na hospodárstvo voľného trhu, prvotné prognózy rátali s problémami chudoby a nezamestnanosti najmä medzi príslušníkmi rómskej minority. Ako sa v praxi ukázalo, títo medzi prvými prišli o prácu, či už z dôvodu rušenia pracovných pozícií, ktoré boli nimi obsadené, no nezriedka i z dôvodu dobrovoľného odchodu z pracovného pomeru po zrušení všeobecnej povinnosti pracovať. Deregulácia a liberalizácia taktiež priniesli problémy v možnostiach obstáť na trhu práce, keďže uchádzači o prácu z rómskeho etnika nedokázali konkurovať iným uchádzačom, čo sa začalo neskôr odôvodňovať rasistickými tendenciami zamestnávateľov. Títo sa bránili tvrdeniami o nespoľahlivosti a nižšej výkonnosti rómskych zamestnancov. Následkom toho do sociálnej siete upadla veľká väčšina rómskej populácie. Nemalú vinu na tom mala i ich nízka vzdelanostná úroveň, ktorá je dosiaľ na neporovnateľne nižšej úrovni s majoritnou populáciou. Vzdelanostná i veková štruktúra Rómov na Slovensku vykazuje porovnateľné ukazovatele s populáciami rozvojových krajín tretieho sveta.

Uviaznutie rómskej komunity v nezamestnanosti sa v podmienkach trhovej ekonomiky vláda podujala riešiť zvyšovaním sociálnych dávok, čím rómsku populáciu zanechala naďalej v pasivite a udržiavaní v špirále chudoby. Sociálna exklúzia spojená s uviaznutím v sociálnej sieti mala za následok postupné prepadávanie sa do čoraz väčšej chudoby. S tým súvisiace problémy ako nedostatok prostriedkov mali za následok vysťahovanie mnohých rómskych rodín do obydlí pre neplatičov, čo bolo označené ako sídelná diskriminácia. Reálne sa však toto vysťahovanie dotklo všetkých neplatičov, pričom ale podiel rómskych bol neúmerne vysoký. V takto umelo vytvorených sídlach, ktoré sú obdobou giet či slumov, narastá patologické správanie spojené s fenoménom chudoby.

Po roku 1989 sa oživil aj študijný odbor sociálna práca. V rámci neho sú vychovávaní mnohí sociálni pracovníci, ktorí sa vo svojej profesionálnej kariére rozhodnú pre terénnu sociálnu prácu. Časť z nich sa stane aj terénnymi sociálnymi pracovníkmi pracujúcich v rómskej komunite. Veľká väčšina týchto terénnych sociálnych pracovníkov je známa až príliš nekritickým obdivom k rómskemu etniku a na druhej strane preberá stereotypy, ktoré sú šírené, kedy sú za stav rómskej komunity vinení vo veľkej miere príslušníci majoritnej populácie. Mnohí terénni sociálni pracovníci pracujúci s Rómami podliehajú vplyvu ideológie podľa ktorej je potrebné Rómom všemožne vychádzať v ústrety v zmysle definície postavenia sociálneho pracovníka voči klientovi, ktorí ho má bezvýhradne milovať. Zabúda sa však na mnohé iné funkcie sociálnej práce, a to najmä na socializačnú, či nápravno-výchovnú. Takýmto prístupom sa len prehlbuje séria predsudkov.

Zmena politického systému v ČSSR v roku 1989 mala za následok vznik a prehĺbenie existujúcej sociálnej nerovnosti, ktorá nastolila opätovne problematiku biedy a chudoby. Sociálnou reformou mal štát pokrývať iba najzákladnejšie potreby občanov, a to formou dávok a služieb. Reforma zahŕňala aj náčrt hlavných zmien sociálnej politiky štátu vo vzťahu k špecifickým skupinám obyvateľov (zdravotne postihnutí, Rómovia, atď.). Dôležitosť sociálnej reformy bola zdôraznená v roku 1990 i zriadením vysokoškolského štúdia cestou novokoncipovaného študijného odboru sociálna práca. V transformačnom období rokov 1993 až 1998 pretrvávala štedrosť v poskytovaných dávkach a prehlbovala sa sociálna odkázanosť niektorých skupín obyvateľstva, najmä dlhodobo nezamestnaných a neprispôsobivých občanov. Výška poskytovaných dávok nahrádzala a v niektorých prípadoch dokonca prevyšovala mzdy pracujúcich občanov. Podľa Mihalika (1993, s. 39) boli hlavné príčiny v tom, že „v súčasnosti takmer 80% sociálne zaostalého obyvateľstva na Slovensku tvoria Rómovia“ a taktiež, že „problém je v tom, že Rómovia veľmi často odmietajú ponúkanú prácu vo verejno-prospešných akciách a spoliehajú sa na vyplácanie príspevkov v nezamestnanosti.“ Tieto skupiny neboli motivované ani výraznejšie nútené k osobnej aktivizácii a štát na nich vydával vo forme dávok čoraz väčšie objemy finančných prostriedkov.

Vzhľadom k počtu Rómov v SR, ktorý predstavuje podľa oficiálnych štatistík 85 520 osôb (2001), a podľa neoficiálnych údajov vyše 400 000, stáva sa táto komunita najväčším sociálnym problémom, aj kvôli percentuálnemu pomeru k ostatnému obyvateľstvu, ktorý je najväčší na svete. Nárast obyvateľstva je jednak spojený s už spomínanou štruktúrou populácie porovnateľnou so subsaharskou Afrikou, a na druhej strane zanedbávaním riešenia rómskeho problému za posledných vyše 50 rokov. Neúnosnosť systému neustáleho podporovania neprispôsobivej časti rómskeho etnika sa ukázala v náraste výdavkov na sféru sociálnych dávok, čo bolo počas zavedenia pravicových reforiem v uplynulých rokoch čiastočne okresané. Výsledkom bolo povstanie Rómov spojené s rabovaním v roku 2004, na potlačenie ktorého musela byť použitá dokonca armáda. Tento nebezpečný faktor spúšťača sociálnych nepokojov si dosiaľ poriadne neuvedomila žiadna vláda, keďže neprijala žiadne okamžité razantné opatrenia na zamedzenie opakovania takýchto javov. Jediným prostriedkom sa stala represia, či už v okresávaní výdavkov na sociálne dávky, čím sa mala znížiť rómska fertilita a čo sa čiastočne i podarilo, alebo represia spočívajúca v použití štátnych represívnych zložiek. Žiadne iné reálne riešenia rómskeho problému však predložené neboli. Taktiež premiér Fico (2009) tvrdí, opierajúc sa o počty uväznených, že si nemôžeme zakrývať oči, že Rómovia, ak zoberieme ich počet a pomer k celkovému počtu obyvateľov Slovenska, páchajú podstatnú časť kriminality. Študijný odbor sociálna práca by preto mal urýchlene zareagovať na tento stav a snažiť sa vyškoliť čo najviac terénnych sociálnych pracovníkov pre prácu s rómskou komunitou. V praxi totiž výkon terénnej sociálnej práce nie je na požadovanej úrovni. S Rómami sa pracuje na úrovni Úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, pričom jedinou aktivitou a kontaktom je na jednej strane snaha o vyradenie z evidencie nezamestnaných osôb, či snaha o odobratie príspevkov, na druhej strane snaha čo najšikovnejšie systém sociálnej pomoci a služieb špekulatívne obísť. Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny sa tak stali len vykonávateľmi byrokratických príkazov, ktoré v súčasnej podobe neprinášajú riešenia na zvýšenie kvalifikácie či zamestnania dlhodobo nezamestnaných Rómov až na drobné výnimky, ale stali sa len dehumanizovanými inštitúciami. Pozícia sociálneho pracovníka na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny sa pretransformovala z pozície pomáhajúceho do pozície účtovníka, ktorý priznáva alebo naopak odníma dávky na ktoré majú klienti nárok. Ďalšia práca s týmito klientmi nepokračuje, hoci práve pri dlhodobo nezamestnaných a patologických klientoch je kľúčová. Klient teda nie je posúvaný vyššie v hierarchii.

Na riešenia sociálnych problémov v rómskej komunite bolo vynaložené dosiaľ enormné množstvo finančných prostriedkov. Ich využitie a efektivita je však na pováženie. Všetky doteraz navrhované riešenia sa minuli účinkom. Grantové schémy na riešenie rómskej problematiky sú enormne dotované, slúžia však vo veľkej miere len na prezentáciu mimovládnych organizácií, ktoré granty využívajú neraz netransparentne a mnohé sa nevyhli podozreniam zo subvenčných podvodov. Realizácia rómskych projektov, ktoré prinášajú experti zo západnej Európy sú neaplikovateľné pre slovenské pomery a zostávajú v rovine teoretických prác a želaní. Niektorí experti na túto otázku odmietajú vstúpiť do rómskych osád, dokonca sa tak stalo aj v prípade splnomocnenkyne vlády SR pre rómsku komunitu.

Na podporu projektov zameraných na znižovanie lokálnych regionálnych rozdielov a udržateľného rozvoja ľudského kapitálu rómskej komunity vyhlásil Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity výzvu na predkladanie žiadostí o poskytnutie zdrojov Európskej únie, ktorá je súčasťou Národného strategického referenčného rámca pre programové obdobie 2007 – 2013. Na projekty vyčlenili 200 miliónov a možno ich čerpať z Regionálneho operačného programu, Operačného programu (OP) Zamestnanosť a sociálna inklúzia, OP Vzdelávanie, Konkurencieschopnosť a hospodársky rast, Zdravotníctvo a Životné prostredie. Problémom však pri zameraní projektov na výstavbu domov a bytových jednotiek je, že vo viacerých prípadoch tieto stavby Rómovia rozkrádajú a ničia, napr. v novembri 2009 v osade Angi mlyn v Michalovciach, kde niekoľkokrát vysekali zo stien elektrické káble, vytrhali parapety a rozbili dvere. Podľa vyjadrenia exministra výstavby Gyurovszkého pre Hospodárske noviny sa investície do bývania vyplatia, i keď v minulosti Rómovia vybavenie bytov ničili a rozpredávali. Typickým príkladom je košické sídlisko Luník IX. Gyurovszký dodal, že tieto priestory sa môžu mnohokrát zrekonštruovať, vždy ich však čaká rovnaký osud - Rómovia ich opäť zničia.

V ostrom kontraste vyznievajú teoretické práce s nábojom antiopresívnych teórií, ktoré presadzujú dokonca pozitívnu diskrimináciu a nekriticky obhajujú asociálne správanie a kritizujú obranné správanie majoritnej populácie. Je preto načase prísť s novými riešeniami, keďže tie doterajšie zlyhali. Neštandardná situácia si vyžaduje rovnako neštandardné riešenia. Systém štátneho paternalizmu by mal vystriedať systém vyžadujúci si väčšiu zaangažovanosť samotných klientov – v tomto prípade Rómov.

Dejiny Rómov (cit. 2010-01-05) Dostupné na internete: http://romovia.vlada.gov.sk/3632/dejiny-romov.php

Fakty o Rómoch (cit. 2010-01-05) Dostupné na internete: http://romovia.vlada.gov.sk/3548/fakty-o-romoch.php

FICO, R. 2009. Súhlasím s ministrom vnútra ... Tlačová beseda predsedu vlády SR. 14.8.2009

Hospodárske noviny. Nová vláda pripravuje niekoľko opatrení na tzv. pozitívnu diskrimináciu Rómov. (cit. 2010-01-05) Dostupné na internete: http://www.euroinfo.gov.sk/index/go.php?id=13&prm1=0&prm2=14&prm3=4935&od_den=22&od_mesiac=7&od_rok=2006&do_den=5&do_mesiac=8&do_rok=2006&h_text=&pt=0&page=6

KOLEKTÍV AUTOROV: Chudoba Rómov a sociálna starostlivosť o nich v Slovenskej republike. Bratislava : Svetová banka, Nadácia S.P.A.C.E., INEKO. 2002.

MAREŠ, P. 1994. Nezaměstnanost jako sociální problém. Praha : SLON. 1994

MAREŠ, P. 1999. Sociologie nerovnosti a chudoby. Praha : Sociologické nakladatelství. 1999. 248 s. ISBN 80-85850-61-3

MIHALIK, J. – STANĚK, V. – RIEVAJOVÁ, E. 1993. Sociálny rozvoj a sociálna politika. Bratislava: Ekonomická Univerzita v Bratislave, 1993. 124s. ISBN 80-225-0492-0

VAŠEČKA. M. 2000. Rómovia. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky. 2000.

Zákon č. 74/1958 Zb. o trvalom usídlení kočujúcich a polokočujúcich osôb