Bulvárny plátok Plus 7 dní nekupujem, keďže sa chcem dožiť vysokého veku a jeho obsah zle pôsobí nielen na moje duševné zdravie, ale aj na úroveň tlaku či obehový systém. Nedá sa mi však nevyjadriť k najnovšiemu tohtoročnému číslu 4, ktoré som si omylom prelistoval v ponuke časopisov. Zaujal ma článok o „tatíčkovi“ Masarykovi. Napísal ho „naslovovzatý odborník“ na históriu Peter Getting, ktorý úspešne kádruje všetkých, ktorí majú tú drzosť, mať iný názor ako on. Vzhľadom k prostrediu, z akého vzišiel, je to pochopiteľné, veď primitivizmom priam kvitne.

Svoje tvrdenia potom podkladá marxisticko-leninskými a čechoslováckymi pseudohistorikmi typu Kováč, Závacká či Kamenec. V článku sa dopustil niekoľkých nepresností pri vyzdvihovaní „tatíčka“ – napríklad neuviedol, že jeho humanizmus, tak preslávený podľa neho v celom svete, sa prejavoval okrem iného aj streľbou do nielen slovenských robotníkov a príslušníkov nemeckej menšiny, ale aj väznením slovenských politických oponentov. Teraz by mu z vďačnosti mali za to postaviť v Bratislave sochu. Gettingovci, ako piata kolóna čechoslovakizmu a vôbec všetkého protislovenského, hneď vyrazili do boja za túto „skvelú myšlienku“.

Najväčším prínosom článku je jednoznačne vyjadrenie riaditeľa Múzea mesta Bratislavy Hyrossa, (citujem aj s gramatickými chybami): “Mali by sme sa konečne naučiť považovať dejiny Československej republiky, ale aj rakúsko-uhorskej monarchie i uhorského kráľovstva za integrálnu súčasť našich vlastných národných dejín.“ Verím, že aj samotný Peter Getting si toto vyjadrenie vzal k srdcu a rovnako tak bude považovať za súčasť slávnych slovenských dejín aj Slovenský štát a jeho predstaviteľov a istotne mu nebude prekážať nielen nový pomník prezidenta Dr. Tisa, či jeho rodný dom, ale ani jeho prípadná socha – rovnako ako mu neprekáža socha Márie Terézie, Masaryka či zoologická vložka českého leva pri soche Štefánika.

V opačnom prípade navrhujem, aby bol v Bratislave postavený pamätník Judáša s vyobrazením postavy inšpirovanou Petrom Gettingom, pričom by bol umiestnený naproti „najväčšiemu bratislavčanovi“ Schöne Názimu a celé súsošie by nieslo poetický názov „Pamätník ľudskej hlúposti“. Pod sochou by sa zbierala zároveň petícia za pričlenenie Bratislavy do Maďarska, ako tak uvedomele integračne a proeurópsky učinili v roku 1938 židovskí obyvatelia Bratislavy, čím sa pridali k rozbíjačom republiky (a je len zaujímavé, že ich sa Benešove dekréty o zbavení majetku a občianstva za zradu nedotkli). Na takúto sochu by boli ochotní prispieť viacerí. Možno aj redakcia Plus 7 dní, ktorá by darovala 30 strieborných, za aké pracuje proti všetkému slovenskému.