Autor tejto publikácie sa vo svojej knihe venuje problematike dejín maďarského národa, ktoré sú poznačené „nepochopením“ zo strany susedných národov. Pre čitateľa pútavým štýlom rozoberá jednotlivé úseky z jeho dejín počnúc od príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny až po súčasné vzťahy Maďarov k okolitým štátom v strednej Európe. Vo svojom príspevku sa pokúsim priblížiť tie otázky , ktoré ma najviac zaujali.

Jedným z týchto sebaklamov je to, že „zaujatie Karpatskej kotliny bolo premysleným vojenským a politickým činom, pričom nájazdy do iných krajín neboli lúpežnými vojenskými výpravami, ale viedli sa kvôli zabezpečeniu maďarského štátu.“ Už pri prvom kritickom pohľade na tento sebaklam je každému zrejmé, že tu ide o falzifikáciu dejín v duchu starého rímskeho hesla: „Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou.“ Maďarské kmene zaujali v 10. storočí Karpatskú kotlinu z viacerých dôvodov: jednak to bol tlak iných nomádskych kmeňov z východu (predovšetkým Pečenehov), ďalej to bola potreba získať nové pasienky pre svoj dobytok, a nemenej dôležitú rolu tu zohrala aj túžba po bohatstve Veľkej Moravy, ktorá hnala Maďarov k lúpežným vpádom. V tom čase sa celá západná Európa modlila takto: „Sagitti Hungarorum libera nos, Domine.“

Nemenej závažným maďarským sebaklamom je aj to, že „Štefan I. bol maďarským kráľom a bol korunovaný svätoštefanskou korunou. Založil maďarský štát, ktorého symbolom je táto koruna. Maďarská politika sa riadi svätoštefanským odkazom.“ Aj tento sebaklam je výplodom maďarských činiteľov, ktorí v záujme upevnenia maďarskej moci v strednej Európe falzifikujú skutočný obraz o sv. Štefanovi. V skutočnosti si sv. Štefan dobre uvedomoval, že do Európy nestačí prísť len fyzicky, ale aj duchovne. Preto prijal kresťanskú ideológiu, postavenú na rešpektovaní práv iných národov, o čom svedčí aj zobrazenie jeho štítu a kopije s vlajkou vo Viedenskej obrázkovej kronike, kde je zobrazený byzantský dvojkríž s trojvrším.

Ďalším sebaklamom je tvrdenie, že „Uhorsko je dielom Maďarov, ktorí ho vytvorili a boli v ňom vedúcou silou.“ Z histórie vieme, že nebyť pomoci slovenských veľmožov Hunta a Poznana, ktorí pomohli sv. Štefanovi potlačiť vzburu pohanských veľmožov, tak by sa na uhorský trón dostala iná dynastia. Dejiny Nitrianskeho kniežatstva, ktoré existovalo do konca 11. storočia nám jasne dokazujú nemalý podiel slovenského národa pri budovaní Uhorského kráľovstva. Tento sebaklam viedol predstaviteľov maďarského národa na prelome 18. a 19. storočia k procesu maďarizácie ostatných národov v Uhorsku, ktorý vyvrcholil na prelome 19. a 20. storočia prijatím Apponyiho zákonov, ktoré mali zlikvidovať posledné zvyšky slovenského národného povedomia.

V 6. kapitole svojej knihy uvádza J. Ferko, že podľa maďarskej histórie „má Maďarsko osobitné poslanie v strednej Európe – byť garantom stability, demokracie a liberalizmu. Tým je predurčené na úlohu regionálnej veľmoci a je príkladom vzorovej menšinovej politiky.“ Všimnime si niektoré výroky maďarských politikov, ktoré poukazujú na tento fenomén. Napríklad: „Maďarské oficiálne kruhy sa domnievajú, že Maďarsko by malo reprezentovať v Rade Európy záujmy celého regiónu.“ Alebo: „V podstate polovica západného kapitálu smerujúceho do krajín strednej a východnej Európy zakotvila práve v Maďarsku.“ Z toho vyplýva, že Maďarsko dodnes neprijalo svoju úlohu v strednej Európe ako jedného z rovnocenných partnerov susedných štátov. Je to vlastne prejav komplexu malosti a závislosti na iných, ktorí sa Maďari snažia kompenzovať velikášskou hrou na silných a povolaných viesť iných. Na tento komplex menejcennosti poukazuje aj to, že až 700 miest a obcí v Maďarsku nieslo v minulosti prívlastok nagy – veľký. Zo súčasného diania takisto vyplýva, že maďarskí činitelia sa nechcú zbaviť tohto komplexu, pretože neustále snívajú o obnovení starého Uhorska.

V 5. kapitole sa autor venuje problematike Trianonskej zmluvy, ktorá bola z pohľadu Maďarov strašnou krivdou. Dôsledky tejto tragédie ešte aj dnes podľa nich destabilizujú strednú Európu. Autor vyvracia tento sebaklam tvrdením, že Trianon znamenal demokratizáciu pomerov v strednej Európe a aj samotným Maďarom sa splnil ich dávny sen – štát, v ktorom by mali Maďari väčšinu. Ďalej vysvetľuje príčiny nevôle maďarských politikov k podpísaniu zmluvy. Boli nútení skoncovať s násilnou maďarizáciou, so získavaním lacných pracovných síl, so vstrebávaním nemaďarskej inteligencie a s posilňovaním vlastného hospodárstva, kultúry a vedy na úkor iných národov. Maďarský národ sa dodnes nespamätal z tohto fiaska a Trianon mu slúži nielen ako výhovorka, ale aj ako záchranná brzda pred sebaspytovaním svojich omylov, ktoré zapríčinili rozpad Uhorska.

V 7. kapitole autor rozoberá azda najväčší sebaklam Maďarov, ktorý spočíva v tvrdení, že „Maďari si v minulosti vytrpeli viac ako iné národy a preto majú nárok na nadštandardné práva. Krivdám a ohrozovaniu Maďarov stále nie je koniec, preto potrebujú pomoc a záruky ich zachovania a budúcnosti.“ Tento sebaklam predstiera morálku, no v skutočnosti je perverzitou morálky. Presviedča agresora, že je obeťou, čím maďarská propaganda neguje základné hodnotové orientácie. Len ten, kto nepozná históriu strednej Európy uverí týmto falošným tvrdeniam maďarskej propagandy, ktorá sa takto usiluje hľadať vinníka svojich neúspechov v druhom národe. Či nie je pravdou skôr to, že to bol maďarský národ, ktorý vpádom do Karpatskej kotliny koncom 9. storočia narušil stabilitu v tomto regióne? A či nie som ďaleko od pravdy, keď poviem, že násilná maďarizácia slovanských národov v Rakúsko - Uhorskej monarchii bola jednou z príčin jej zániku? Takisto aj Viedenská arbitráž, vpád maďarských vojsk na východné Slovensko v marci 1939 a politika maďarskej vlády voči slovenskej menšine v Maďarsku poukazujú na skutočnosť, že to bol práve maďarský národ, ktorý potláčal práva ostatných národov na ich existenciu. A tak si Maďari sami zapríčinili krivdy, na ktoré sa odvolávajú pri svojom nároku na vedúce miesto v stredoeurópskom regióne.

Na záver svojej knihy autor uvádza hierarchiu hodnôt maďarskej duše, ktorá podľa neho vyplýva z túžby po slobode a z hľadania svojho miesta v Európe. Myslím si, že maďarský národ ešte dodnes nenašiel svoje miesto v Európe a preto sa usiluje o nadvládu v strednej Európe, ktorá by mu zaistila „pokoj a mier“ avšak na úkor iných národov. O tom, že toto úsilie je vopred odsúdené na neúspech netreba nikoho presvedčovať, pretože z histórie poznáme prípady, kedy sa svetová veľmoc, akou bolo v čase 2. svetovej vojny Nemecko pokúsilo ovládnuť ZSSR, čo však malo preň tragické následky. Preto by sa mali maďarskí politici poučiť aj z tejto skúsenosti, lebo každý národ, ktorý sa usiluje podmaniť si iný štát, sa nakoniec stane sluhom mocnejšieho národa.

Kniha od Jerguša Ferka ma zaujala jednoduchým štýlom, vecnými argumentmi, ktorými vyvracia maďarské sebaklamy, ale najmä psychologickými aspektmi vysvetľujúcimi príčiny ich vzniku. Z jeho úsudkov možno vycítiť úprimnú snahu o mierové spolužitie medzi Slovákmi a Maďarmi, čo hodnotím pozitívne. Menšími nedostatkami sú niektoré nesprávne skutočnosti týkajúce sa 1. SR a nepochopenie historických udalostí v Starom Zákone. Celkovo hodnotím túto knihu veľmi kladne a dúfam, že nájde odozvu v dušiach maďarských činiteľov.