Na pozvanie politickej strany Moravania (Moravané) sa dňa 27. februára 2010 zúčastnila delegácia na čele s predsedom SNJ Stanislavom Pánisom, výročného pochodu za nezávislosť, naprieč historickým centrom moravskej metropoly Brna. Srdečnosť a radosť zo strany Moravanov z príchodu slovenskej delegácie sa prejavovala už na Denisových sadoch, kde sa schádzali účastníci pochodu.

Existuje niekoľko otázok v slovenskej spoločnosti, na ktoré dlhodobo nedáva nik odpoveď a ak aj áno, plnú lží. Jednou z takých je potreba členstva Slovenska v NATO. Dosiaľ nikto nevysvetlil, na čo členstvo slúži. Do rozpočtu NATO každoročne prispievame okolo 40 miliónov bývalých korún, nehovoriac o poskytovaní výcvikových táborov, preprave materiálu, poskytovania slovenských vojakov do všetkých kútov sveta, bojujúcich za cudzie záujmy. Napr. len letecký transport slovenských vojakov do Afganistanu stojí vyše pol miliardy bývalých korún! Pritom vojakov máme okrem Afganistanu aj vo Východnom Timore, Golanských výšinách, Cypre, Bosne a iných miestach, čo nás stojí každoročne nespočetné finančné prostriedky na mzdy, logistiku, ale aj na odškodné pre pozostalých, lebo v týchto konfliktoch už zahynulo vyše 50 slovenských vojakov. Napriek tomu slovenská verejnosť, hoci je proti členstvu v NATO či účasti slovenských vojakov vo vojenských konfliktoch, žiadna parlamentná politická strana neponúka alternatívu pre voliča v tomto smere.

Podpisové hárky môžete sťahovať tu.

Pred rokmi som napísal pieseň pod názvom „Ako vták bez krídel“. Pri vnímaní udalostí, ktoré sa odohrávajú tak u nás, ako i vo svete, si uvedomujem, aký je bezbranný ten ich občan či svetoobčan, ktorému sa všetci mocichtiví globálnemu liberalizmu oddaní politici klaňajú. Celý svet sa ocitol v chaose naháňania ekonomického rastu, čo je až nápadne podobné Mojžišovmu biblickému obdobiu, len to zlaté teľa sa zmenilo na Medzinárodný menový fond, Svetovú banku a iné duchovné „poklady“ súčasných politikov. Pri reálnom zhodnotení tohto všetkého, ktorému dominuje strata základnej logiky, že podstatou spoločenského súžitia je ľudská bytosť, si uvedomujem, že som ako ten vták bez krídel. Hoci rád, vedomý si scestnosti súčasného diania, by som chcel ľuďom povedať, že existuje aj iná cesta ako tá, ktorú svetu určujú nadnárodné ekonomické zoskupenia. Veď tento hrozný stav, kedy celá naša spoločnosť je podriadená rôznym finančným iluminátom, vidno aj u nás doma.

Nedávno sme na našej stránke narod.sk priniesli informáciu o projekte megakasína, ktoré má vyrásť v samom cípe Slovenska v tesnej blízkosti maďarských a rakúskych hraníc, neďaleko bratislavskej Petržalky. Hoci projekt odmietli viaceré krajiny, na Slovensku sa má vinou skorumpovaných politikov a úradníkov realizovať. Nebola vypracovaná ani sociologická štúdia, ktorá je pri takýchto projektoch nevyhnutná, a ktorá by odhalila, aké dopady tento "skvelý" projekt bude mať. Istotne môžeme zažiť nárast kriminality, gamblerstva, prostitúcie a ďalších negatívnych sociálnych javov. Pokúsme sa výstavbe zabrániť! Ako?

Pán Ľuboš Palata (.týždeň 5/2010, s. 37) nahneval českého prezidenta Václava Klausa. Na tom by nebolo nič mimoriadne, avšak ak by do svojich úvah nezahrnuli veľkého človeka, kňaza, otca národa slovenského – Andreja Hlinku. „Václava Klausa som naštval pomerne nevinným titulkom – Každý národ má svojho Banderu. Česi Beneša. – a potom úvodným zhrňujúcim odsekom, v ktorom som Beneša zaradil do vcelku náhodne (?) vybranej skupiny s Pilsudským, Horthym, Hlinkom a Banderom“.

Na toto sa podľa autora výroku český prezident Václav Klaus veľmi nahneval a osobne, čo tiež vraj nie je u neho zvykom, na uvedené reagoval a autorovi odpísal, že je to „jednoducho neprijateľné a že sa to nedá odpustiť“. Čo presne tak nahnevalo českého prezidenta Václava Klausa?

Začiatok roka býva často dávaním si mnohých predsavzatí a cieľov. Veľakrát však aj predsavzatie hádzať do každého chlebom núti zamyslieť sa nad jeho správnosťou, keď je ktokoľvek z nás priam kameňovaný dezinformáciami a úmyselným zavádzaním. Pozrime sa len vôkol seba. Keď musíme byť obozretnými tak v oblasti obchodu, práva, spravodlivosti, práva na slobodu prejavu či sľubov o sociálnych istotách. Najhoršie však v našom národe ako i v mnohých iných, je skutočnosť v nepostrehnutí, že pod maskou demokracie sa skrýva mechanizmus znechucovania voličov. Kto a kedy tento mechanizmus vymyslel vie každý znalý tejto problematiky. Títo sa však delia na dve skupiny – na tých, ktorí chcú bojovať proti tomuto zákernému spôsobu ovládania iných, a na druhej strane na tých, pre ktorých charakter nič neznamená a za cenu vlastného prospechu a kariéry sú schopní zapredať príslušníkov vlastného národa.

Nikdy som nepoprel, že žijem v Európe. A z toho samozrejme vyplýva, že som Európanom. Ale to ešte neznamená, že chcem aj žiť v politicky centrálne riadenom svetadiely. Z genetického a kultúrneho hľadiska sú nám najbližšie práve európske národy, to ale neznamená, že si aj vo všetkom rozumieme. Už rozmanitosť jazykov svedčí o tom, že civilizačný vývoj toho – ktorého národa bol odlišný. Keď k tomu pridáme neustálu rivalitu medzi mužmi byť lepší a silnejší, či súperenie medzi ženami byť krajšia a odlišnejšia, čo adekvátne charakterizuje aj jednotlivé národy, je prirodzené, že tieto javy sa prenášajú aj do politických foriem. Snažia sa nám síce vyvrátiť pravdu našich predkov ukrytú v prísloviach a porekadlách, ako napríklad „spolky - čertove volky“, či „bližšia košeľa ako kabát“ a mnohé iné. Naivní, ktorí tomu veria, s nedôverčivými ale pasívnymi vytvorili percento, ktoré umožnilo aby sme sa ocitli v ďalšom zoskupení, ktoré nič dobré v budúcnosti neveští, hoci len v minulom storočí sme sa trikrát z takýchto rôznych zoskupení vymanili.

Musíme upozorniť na nový periodický magazín vychádzajúci od mája t. r. v Budapešti, s dvojmesačnou periodicitou, „Nagy Magyarország“ čiže „Veľké Maďarsko“. Jeho vydavateľom je údajne „Priateľský krúžok mladých historikov“. Podľa úvodnej zdravice šéfredaktora, uverejnenej v prvom čísle, ktoré vyšlo začiatkom júna t. r., v deň výročia podpisu Trianonskej zmluvy (4. júna), šéfredaktorom časopisu je Levente Jónás (*1980), čelný funkcionár extrémistickej strany Jobbik (V ďalších číslach časopisu sa už meno šéfredaktora neuvádza). Redakcia magazínu „Nagy Magyarország“ je úzko spätá so „sesterskou redakciou“ časopisu „Trianoni Szemle“ (Trianonský obzor), ktorý vydáva maďarský historik (a bývalý štátny tajomník ministerstva obrany vo vláde J. Antalla), Ernö Raffay, známy bojovník za revíziu Trianonskej mierovej zmluvy.

Je až neuveriteľné čoho všetkého je človek vo svojom živote svedkom. Mojím šťastím bolo, že od útleho detstva som inklinoval k národným tradíciám. Prežil som aj také časy, keď sme vo februári sviatkovali pod prísnym pohľadom uja Gottwalda pod zasneženou baranicou. Následne sme pookriali k tradícií Veľkej noci, masovosť vytešených prvomájových sprievodov u mnohých s nefalšovanou spolupatričnosťou, ktorá v dnešnej arogancii neoliberalizmu absolútne chýba, mám doteraz v pamäti, aj z 9. mája vymeneného za 8. máj sme mali všetci radosť, lebo sa nemuselo ísť do školy či roboty.

Ujovia partizáni nám vypovstávali jeden deň augustového voľna, aj november mal svoju slávnu Auróru, ktorá nám vraj mala vystreliť svetlú budúcnosť. Ale nezabudnuteľný nežný november som aj osobne zažil, tak môžem konfrontovať všetku tú škálu nezmyslov, klamstiev a všetkého čo s tým súvisí. S úžasom pozorujem, ako hlboko niektorí ľudia klesli, keď sú schopní vyplodiť také nesmierne množstvo neprávd. Vo Francúzku je zaužívané, že história by sa mala písať najmenej po 50tich rokoch. V dnešnej záplave nepravdy o novembri začínam mať niekedy pocit, že som v tom čase žil asi na inej planéte. Čo mi to chcú a predovšetkým mladej generácii, ktorá vtedy nežila, nahovoriť tieto tzv. novembrové osobnosti, mne, človeku, ktorý bol každý deň na námestí, kde mohli desaťtisíce ľudí počuť rečníkov vďaka mojej aparatúre?

Pripomenuli sme si 20 rokov od udalostí v roku 1989. Aký je Váš názor na tieto udalosti a ako ste ich osobne prežívali?

Vzhľadom na to, že som v tom čase denne profesionálne umelecky pôsobil v hudobnom divadielku v centre mesta so svojou hudobnou skupinou, bolo prirodzené, že neušlo mojej pozornosti novembrové dianie. Pretože som sa pohyboval v umeleckom prostredí, šum rebelujúcich študentov, ktorý vyústil do 16. novembra 1989 pred budovou ministerstiev, prirodzene prenikol aj do našich kruhov. Keďže ma zaujímal každý odpor voči režimu, ktorý udržiaval Slovensko v umelom zväzku, nedalo mi nejsť zistiť, či je to v súlade s mojimi predstavami. Keďže som videl, že to bolo takmer o ničom, tak som sa nezapojil. Až o niekoľko dní po umelo vytvorenom násilí v Prahe so zavádzajúcou informáciou o zabití študenta, som sa rozhodol, vstúpiť do diania na Námestí SNP, a hoci vtedy ešte nevedomý, že to bolo pripravované divadlo tajných služieb. Dnes viem, že klamstvá, ktoré vtedy odzneli na Námestí SNP, ukázali možnosti všetkým doterajším politikom, ako sa ľahko dá manipulovať naivnými ľuďmi.