Byť príbuzný znamená mať niečo spoločného. Táto skutočnosť nás nielenže oprávňuje, ale priam zaväzuje hľadať cesty jeden k druhému, vynaložiť čo najviac úsilia pri skúmaní pravdy o vlastnej histórii. Nám Slovenom musí najviac záležať na poznaní života našich predkov, aby sme sa na ich chybách, ale aj úspechoch vedeli čo najsprávnejšie orientovať v dnešnej zložitej dobe.

Súčasné snahy ovládať iných zo strany rôznych zoskupení sa nápadne podobajú rôznym snahám v dávnej či nedávnej minulosti. Základný politický prvok s cieľom ovládnuť Európu sa objavuje od antickej rímskej ríše, následnej kresťanstvo presadzujúcej Franskej ríše, mongoloidných tlúp z Ázie, islamskej tureckej pohromy, bonapartistických nezmyslov, výsledkom ktorej bolo napr. i zničenie našej národnej kultúrnej pamiatky – Devína, až po dnešné liberalisticko-globalistické ruinovanie všetkého pekného, čo sa predtým vytvorilo.

Na dosiahnutie cieľov sa zmenili iba formy a prostriedky, ktoré boli adekvátne technickej úrovni tej – ktorej historickej epochy. Pri vedomí týchto základných poznatkov o neustále sa v histórii opakujúcom skupinovom záujme ovládať iných si my, národno-kresťanskí realisti uvedomujeme, že je potrebné neustále oboznamovať čo najviac príslušníkov slovenského národa o našej histórii, a tak v ňom pestovať silu vedomia o príbuznosti jedného k druhému. Iba pri takomto vedomí vo veľmi závažných chvíľach dokážu jednotlivci v národe pomáhať vzájomne jeden druhému.

Pri dôslednom uvedomení si tohto fenoménu je už ľahšia cesta k tej neustále opakovanej a túžbou očakávanej svornosti, ku ktorej aj v minulosti toľko vyzývali svojich súčasníkov mnohé osobnosti nášho národa. Už Svätopluk dával lámať prúty svojim synom s cieľom svornosti, hoci sám intrigoval proti svojmu strýkovi, panovníkovi Rastislavovi z rodu Mojmírovcov, dnes u našich východokresťanských pravoslávnych slovanských bratov uctievaného ako svätého.

Nesvornosť a zrada niektorých bojovníkov Matúša Čáka, pána Váhu a Tatier, mala za následok, že po vymretí Arpádovcov sme stratili veľkú šancu na vlastného panovníka. Aj po bitke pri Moháči bola veľká príležitosť mať vlastného panovníka v osobe Jána Zápoľského, ktorý sa však napokon na veľké nešťastie nášho národa spojil s Turkami proti nenávideným Habsburgovcom. Aj vtedy peniaze a sľuby o majetkoch zatienili vedomie o príbuznosti u mnohých slovenských šľachticov, ktorí sa dali zlákať, hoci ešte neboli eurá. A na celé stáročia umožnili cudzím zahraničným silám vládnuť nad naším národom a jeho krajinou.

Proti týmto silám vidíme prejav príbuznosti v revolte Juraja Jánošíka s jeho zbojníckou družinou, veľkým to vzorom súčasných politikov. Aj u štúrovskej generácie veľmi markantne vidíme túžbu po hľadaní príbuznosti a následnej svornosti. Ba dokonca, hoci sme mali vlastnú štátnosť v rokoch 1939 – 1945, predsa sa v hesle prezidentskej štandardy objavuje slovo svornosť. Vychádza nám teda jasná definícia, že cesta hľadania príbuznosti v národe medzi sebou, je cestou svornosti navzájom.